Rozhovor: Režisér a pedagóg Roman Bajzík hovorí: “Generácia, ktorá je teraz, je umeleckým nadaním ozaj veľmi silná...”

Mladému človeku na Konzervatóriu sa venuje ako pedagóg viacerých predmetov s mnohými skúsenosťami. No, najmä z praxe a zo života. Vie, že robiť divadlo je drina. Ale, je to aj krásne. Preto nedovolí mladým zaspať na vavrínoch a chce z nich vydolovať maximum.

Jeho osobnosť pedagóga je obdarená entuziazmom a presvedčením, že má význam robiť divadlo.

Ste operný režisér, spevák, pedagóg. V úvode nášho spoločného rozhovoru by som sa chcela baviť o časti vášho umeleckého života, ktorou je práca učiteľa na Konzervatóriu. V prvej otázke sa budeme zaoberať akousi pripravenosťou „ešte dieťaťa“, alebo skôr mladého človeka na prácu umelca. Ako to dnes vyzerá?

Na Konzervatóriu na Tolstého ulici v Bratislave učím všetkých šesť ročníkov operných spevákov javiskovú reč, základy herectva, operné herectvo, operné štúdio, dejiny divadla a dejiny profilového predmetu, teda spevu.

Nedá sa povedať presný horizont, či je to piaty, šiesty ročník, pretože momentálne máme v prvom ročníku aj deti či skôr mladých ľudí, ktorí sú natoľko vyspelí, že môžu ísť už pracovať v rámci javiska, lebo sú zaujímaví a vypracovaní spevácky, hoci majú šestnásť rokov.

Ale, zasa musíme povedať, že k nám chodia aj o niečo starší študenti, ktorým sa podarilo splniť si svoj sen až po niekoľký raz.

Máme teda aj pomaturitných študentov, občas i dospelých ľudí, ale to pomaly bude končiť, lebo nebudeme na nich pravdepodobne dostávať peniaze.

Je preto treba povedať, že máme aj dospelákov. Ja mám v triede široký vekový rozstrel, čiže, žiaci sa navzájom “ťahajú”.

Tí dospelejší motivujú mladších. A naopak, tí mladší, nútia dospelých stále sa hrať, možno i v rámci tvorivosti a prihliadať na dôležitosť obyčajných vecí.

 

Už všeobecne som si všimla, že absolvetské predstavenia Konzervatória sú výnimočné. Či už je to oblasť činoherná, ktorá bude onedlho hosťovať v SND, tak opera, ale aj balet má svoje stále miesto v srdciach publika. Divák, ktorý prichádza,  vidí oduševnenie , a ani kvalite sa nedá nič vyčítať. Ako precízne sa pracuje pri príprave absolventa? Na čom bazírujete v prípade budúcich operných spevákov krátko pred štartom do ich tvorivých životov?

Veľmi závisí od toho, ako človek chce. Poslaním pedagóga je dať do toho všetko, čo vie.  Ak študent ozaj, ozaj chce, ide to, ale ak nie, pedagóg sa môže aj roztrhnúť, a nepôjde to.

Sú viaceré typy študentov. Ak príde niekto do prvého ročníka s vidinou, že ide zarábať veľké peniaze alebo to chcel iba jeho rodič, je rozdiel medzi ním a žiakom, ktorý si povie, to je to, prečo som sa narodil…

Tomu prvému typu rovno v prvý deň školského roku poviem, že môže rovno odísť, lebo umenie sa dá robiť len preto, že inak žiť nedokážem. A, musím to robiť celým svojím srdcom, telom, dušou a obsahom bytia, lebo inak sa divadlo a umenie robiť nedá. Klamstvo na javisku mi nikto neuverí. Stačí zostať sedieť v kaviarni za stolom.

K tomu už iba treba dobre zvládnuť „remeslo“. Keď ho majú zažité, a vedia, že doprava pravou a doľava ľavou, a že hovorím smerom k divákovi a nie k nemu otočený chrbtom, potrebujem rozprávať zreteľne, lebo ma potrebuje počuť, a musí mi byť aj rozumieť… Čiže, ak si toto všetko uvedomí, pôjde to.

Samozrejme, treba ovládať jazyk, slovenský a mnohé ďalšie...

Keď toto všetko  ten človek zvládne, smelo sa môže postaviť na scénu a naplniť si svoj životný sen.

 

Prejavuje sa v študentoch aj duchovná a duševná pripravenosť, hĺbka... Uvedomenie si, že svojou prácou formujem? Minimálne a na sto percent jedného diváka, viacerých, a že ich výstup sa stáva alfou a omegou v jeho myslení?

Niekedy, je to ozaj tak, že chcú viacej rodičia ako ich dieťa. To nie je dobrý prípad. Najlepšie je, keď sa samo pre umenie zapáli.

Mne môj bývalý profesor , zosnulý pán režisér Július Gyermek hovoril: „Ty si nakazený divadlom, narodil si sa preň“… Je to teda ozaj u niekoho, ako sa povie, diagnóza. To sú tí správni mladí ľudia, ktorí „môžu prúdom plávať bezpečne“. Mal som raz v piatom ročníku dievča, ktoré mi v období prípravy predstavenia doslova povedalo: „Konečne viem, čo chcem robiť a pre čo som sa narodila. Toto je presne to, po čom moje srdce túži a ja som nevedela nájsť, pokiaľ som nezačala robiť divadlo ako komplex.“

Dovtedy, keďže sa študuje spev, teória, človek nemá hmatateľný kontakt čo budem vlastne robiť, ak ho predtým ešte nikdy nezažil. Prišla baroková opera, ktorú sme vtedy robili, Erindo a ona pochopila. Niekedy je to teda ozaj tak, že v duši nájdeme tento blesk veľmi neskoro. Možno je o to pevnejšie potom zasadený, to človek nikdy nevie.

 Ja sa ich hneď na začiatku pýtam, kde sa vidia o desať rokov. Chcete byť veľkí speváci? Čím chcete byť? Akú máte obľúbenú postavu? Mnohí nevedia a priznám sa, že ja som v tom veku tiež ešte nevedel.

 

Dá sa uplatniť hneď po strednej škole ako umelec?

Dá sa, dá. Ale v mnohom závisí od otvorenosti divadla. Mnohí naši speváci vyhrávajú také súťaže, že dostávajú príležitosti aj vonku.

 

No, veď to. Zostane niekto z nich doma?

Ale, áno, zostávajú aj doma, použijem klišé a poviem, že „doma ozaj nikto nie je až tak veľkým prorokom“.

 

Aká je voľba pedagógov na škole pri výbere absolventských predstavení? Máte slobodu, alebo sú vopred predpísané pravidlá pre ten ktorý ročník, napríklad..

Operné predstavenie vyberáme tak, že sa stretne celé spevácke oddelenie, ktoré prichádza s rôznymi návrhmi. Už predpokladovo vieme, ktorí ľudia by mohli podľa toho ktorého typu hlasu spievať konkrétne postavy. Čiže, až taká náhoda a sloboda to nie je. Pozrieme si teda výber hlasov piateho, šiesteho ročníka, kde sa predstavenie pripravuje a povieme si, máme dva barytóny, tri soprány...a, žiadneho tenora. Tak musíme hľadať niečo, kde vieme študentov obsadiť. Máme zdatnejších, máme menej zdatných. Musíme teda uvažovať, ako využiť ten ktorý potenciál a ako čo najviac využiť. Vždy je to skôr individuálnejšie.

 

Ponúka súčasnosť mladých ľudí, ktorí v perspektívu umenia ako práce veria už viac ako počas koronového obdobia, alebo ich korona sčasti o nádeje natrvalo pripravila?

Neviem, či som dobre odpozoroval, ale mám pocit, že generácia, ktorá prišla po covide, ktorý si “odkrútila” ešte na základnej škole, má obrovskú vervu. Čo je podľa mňa veľmi dobré. Tí však, ktorí ho zažili u nás na Konzervatóriu, tam to dobré nie je, v mnohom ozaj prišli o nádeje.

Táto generácia, ktorá je teraz,  je ozaj veľmi silná. Dokonca sa ani nestáva, že prichádza tak veľa záujemcov chlapcov, ako operných spevákov, kedy v prvom ročníku je ich teraz u mňa väčšina. To ozaj nebýva. Tu napríklad, je potom problém aj to spomínané absolventské predstavenie vybrať, ak je dvanásť dievčat a dvaja chlapci. Čiže, musím “zaklopať na drevo”.

 

Kedy sa dá uvažovať pri spomínaných mladých ľudoch o tom, že si už aj uvedomujú, na aké poslanie sa vlastne dali. Povedzme si pravdu, jedine umenie ako kumšt je nenásilným nositeľom informácie, interprétom, ale aj zdrojom. Či už, kedysi nútene medzi riadkami, ale o to s väčšou precíznosťou výberu slova a podtónu, ako i dnes, kedy treba ten búrlivý tok krvi spoločnosti treba upokojovať a v neposlednom rade prihliadať k tomu najmladšiemu človiečikovi.

Toto uvedomenie si umelca, ktorý pred diváka predstupuje, je nevyhnutné, patrí to do diapazónu tých najväčších zodpovedností a služieb za tento dar. Nemá ho totiž každý.

 

Neviem, či si to uvedomujú, ale aspoň sa ich usilujeme na toto nasmerovať, že sú práve oni tí, ktorí môžu a smú beztrestne „tomu pánu kráľovi“ povedať pravdu do očí. Či už prostredníctvom spievaného alebo hovoreného textu. Veď, králi mali šašov a tí mohli, ba až museli, povedať kráľovi, ak nie dokonca jediní, pravdu do očí. Preto sa niekedy čudujem, že sa našim dnešným hercom vyčíta, že sa politicky angažujú, ale sú to stále tí istí šašovia s týmto konkrétnym právom daným dejinami.

 

 

Ako aj aj autori ako napríklad Stanislav Štepka, ktorí s láskou upozornia, že cesta nášho života je krivoľaká, hoci je neraz na mieste, že ak sa nespamätáme, tu končí.  Ale um má takú moc, že verí vo vieru diváka, keď sa mu odovzdáva… Umenie nás vlastne tvorí.

Chvalabohu, že divadlo, umenie, je reťaz, ktorá sa skladá z ľudí, kedy jeden napíše, iný, ktorý mu má možnosť rozumieť,  zinterpretuje.  Tak podajú ruku divákovi. Ale, zasa len tomu, ktorý chce.

 

Umenie je darom duše duši. Nie vždy je o veľkých zárobkoch. Minimálne, nedá sa vždy na to spoľahnúť. Ujdú kvôli tomu aj nadaní študenti na právo?

Sito je také, že sa nájdu aj tí, ktorí sa rozhodnú ísť za peniažkami , ako sa hovorí, na istotu.

Ale na druhej strane zasa aj takí, ktorí popri práve a medicíne Konzervatórium vyštudovali. A, mali sme výbornú speváčku, mezzosoprán, ktorá išla študovať farmáciu.

Autor: Jana Jurkovičová