Rozhovor: Zabávať, poúčať a dojímať – také je motto Pištu Vandala a taký je on sám – zábavný, poučný a dojímavý

No predovšetkým je to pokorný a milý človek. Najnovšie pripravuje knihu pod názvom Anton Srholec – bezdomovec z povolania, ku ktorej mu fotografie nafotil Matúš Zajac. V rámci festivalu Dni slovenskej literatúry, ktorý sa bude konať v Bratislave od 15. do 19.10.2014 ho môžete stretnúť napríklad na večierku dekadentov v Urban House, kde bude krstiť svoju knihu LOTROVE KÁZNE. Všetkých Vás srdečne pozývame, s Pištovým dovolením.

Štefan Chrappa je moje normálne meno. Pod týmto menom som študoval, učil na fakulte, alebo aj teraz, keď pracujem v rozhlase, tak som Štefan Chrappa. Keď chcem robiť neplechu, som Pišta Vandal, Pišta Wilson, Pišta Drak. To je také radostne zlostné.  

Kedysi som si myslel, že literatúra je nejaká vážna vec a knihy som vydával pod svojim občianskym menom. Život je však príliš krátky na to, aby som bol iba seriózny Štefan Chrappa, tak som Pišta Vandal.

Som lenivec, ktorý sa premáha.  Inšpiroval ma sv. Izidor. Jemu sa nechcelo vôbec nič, dokonca utiekol zo školy. Pri úteku si vyvrtol členok a padol pri studni. Videl, že voda po kvapkách dopadá na kameň a urobila v ňom priehlbinu. Osvietilo ho a pochopil, že stačí veci robiť po kvapkách, ale nepretržite a výsledok sa dostaví. Snažím sa to všetko robiť čo najlepšie, ale nie vždy sa to podarí. Don Bosco má také peknú myšlienku, že stačí veci robiť dobre. Zdokonaľovať sa dá donekonečna, ale hrozí, že potom nič nedokončíš. Urob, uzavri a ide sa ďalej.

Spravím maximum, ale treba si priznať, že géniov je málo. Kto sa môže rovnať Umbertovi Ecovi? Ak sa zbavíš túžby po genialite, zistíš, že veci fungujú dobre na desať spôsobov. Napríklad v hudbe v rovine zvuku. Ak dáš jednu pesničku zmixovať do desiatich štúdií, tak minimálne päť výsledkov bude dobrých. Štyri slabé, a azda jeden bude extra.

Dvadsaťštyri hodín je veľmi málo času, tak si ho zadeľujem, rozsekávam. Je mi ľúto, že musím spať, aj keď spím rád. Na druhej strane, keď mám toho už skutočne veľa, nemám chuť vstať z postele. Keď všetci panikária, ja spím. (Smiech.)

Asi tak. Čas je však nezastaviteľný a všetko nejako dopadne. Vždy sa pomodlím k Duchu Svätému, aby som bol dobrým nástrojom v Božích rukách a už to fičí.

 

Učil som na slavistike, na Katedre slovanských jazykov osem rokov. Učil som teóriu prekladu, dejiny literatúry, všeličo. Mal som to rád. Niekto hovorí, že učia iba úchyláci. Ja by som to trochu pozmenil. Okrem úchylákov učia aj ľudia, ktorí to milujú.

Nikdy. Človek si vždy berie seba so sebou. Všade. A tiež sa desím samoty. Ostal by som stratený. Veľa ľudí odišlo. Niektorí si zarobili, vrátili sa, kúpili si byt. Iní tam živoria rovnako ako by živorili tu, ale ostali odstrihnutí od rodiny, priateľov. Ale keď začne vojna, mám strategický plán. Emigrujem do Brazílie, založím Slovenskú republiku pri rovníku a tam budem prezident. Všetci ste vítaní. Pri rovníku je veľmi teplo, nikomu sa nechce robiť, všetko dlho trvá, ľudia sa nechajú podplatiť. Takže by sme len zmenili, ale návyky meniť nemusíme (smiech).

S kapelou na turné – sedemnásť koncertov. Aj knižku mám o tom (Fak ju en daj). Brazília je super. Teraz sa im začalo lepšie dariť ekonomicky. Ale je tam taký paradox – keď sa ti darí lepšie, začneš si kupovať lepšie veci. Tam to je takto – človek, ktorý jedol zlé pečivo, napríklad tri kusy na raňajky, tak začal jesť desať tých zlých pečív, nekúpil si jedno poriadne. Začal tam trend zadlžovania sa. Ženské tam majú tristo kíl. Ale chlapi sa z toho tešia, takže je všetko v poriadku. Boli sme tam na turné aj v roku 2013. Bude o tom kniha.

V detstve. Oplzlé básničky na spolužiakov sa ujali hneď. Slovo má veľkú silu. Keď dáš niekomu päsťou do brucha, bolesť odznie. Keď vymyslíš dobrú rýmovačku alebo prezývku, prischne človeku navždy.

Poézia si nezaslúži, aby sme ju zneužívali na tieto účely. Ale písal som. Keby som nepísal, tak so svojim xichtom by som bol navždy starý mládenec. (hurónsky smiech.)

No jasné. Kniha je pridaná hodnota trtka. Keď mi vyšla prvá kniha, tak hneď sa na to namotali nejaké baby. Potom u nich prišlo k vytriezveniu – trtko, ktorý vydal knihu, je stále iba trtko, aj keď vydal knihu. Našťastie človek občas stretne toho správneho človeka a zapadnú so seba ako dve legové kocky.  

Na tú ešte čakám. Niekto napíše prvú knihu a je to šupa, bomba. Potom už sa mu nepodarí nič a chce sa na ňu dotiahnuť. Zistil som, že nemám rád dlhé veci, nechce sa mi nad tým rozmýšľať, nemám na to čas, aby som v tom žil. Krátke veci ma viac napĺňajú. Veci, čo môžu byť hotové do dvoch hodín.

Jasné. To si musíš odsedieť ako v base.

Jedenásť...desať...jedenásť. Je tam ešte aj kniha rozhovorov so Živými kvetmi (kapela Lucie Piussi).

Keď si otvorím tie staršie knihy, tak sa chytám za hlavu, že čo som to napísal. Našťastie to znamená, že sa vyvíjam. To je aj s muzikou tak. Pustím si staré nahrávky a tiež si klepem po čele, že fúha, to čo je.

Hrať hudbu. Tie koncerty, to je super. Vtedy človek zabúda sám na seba. Vtedy sa vypínam. Písanie nie je zlé, ale je to zdochlináreň. Viem to porovnať s muzikou. Takto – vraciame sa z koncertu nadránom zničení, smradľaví, pokrčení. V kaviarni stretneme autorov, ktorí boli na literárnom večierku v knižnici v okresnom meste... Nedá sa to porovnať. To je úplne iný rozmer dynamiky života a emočného prežívania. Literatúra je statická.

Jasné. Isté africké kmene veria, že muž, ktorý nesplodil dieťa, je stále chlapcom. Vo mne to tak rezonuje. Ja nemám decká, ale toho deckého ducha ešte stále mám. A ono to vytáča ľudí do nepríčetnosti. Tak je to aj s tými rozprávkami. Teraz robíme knihu O smradľavej teniske. Dano Hevier mi volal, že sa ide robiť antológia rýmovaných rozprávok. Ja som z radostnej roztopašnosti napísal o smradľavej teniske. Je to o chlapcovi, ktorý na pieskovisku stúpi do mačacieho hovienka a príde domov. Všetci čuchajú, čuchajú až na to prídu a vyhodia tenisku von. Potom mi Hevier hovorí, že: ,,No tak, bude sa to tam pri Miroslavovi Válkovi pekne vynímať.“ (smiech.) Napríklad aj to Havinkovo hovienko bola taká výzva. Ja som to napísal, náš bubeník to ilustroval, ségra-basáčka to graficky dala dokopy. Sme to vydali. Malú kampaň sme spravili a predali sme to.

Je to možné. Dieťa má taký pohľad na život, že strčí ruku kľudne do žumpy a v druhej ruke môže mať diamant, Mal som pár čítačiek v škôlkach. Lucka Hablovičová má na Záhorí škôlku. Som špuntom doniesol hudobné nástroje, elektrickú gitaru, bendžo a na synťáku mohli hrať nohami. To sa im veľmi páčilo. Keď som začal hrať na bendžo, normálne sa z tých stoličiek vytrhli a začali tancovať divoké tance. To je paráda. Revali jak draci, dva týždne ich potom nevedeli ukludniť. Mám takú gitaru, ktorá má puzdro vystlané kožušinou. Krásna biela kožušinka ako zo zajačika. Deckám sa to veľmi páčilo. Vliezali do puzdra, váľali sa, ňuchávali ho. Hovorím im, že je to zo zajačika a v tom jeden špunt zahlási: „Fúj, jak to smrdí.“ A druhý na to:,,To mal asi zajačik pri zadku.“ (smiech.)

 
Rozprávky sú jediná literatúra, ktorú dokážem vnímať v celistvosti, ktorá ma nezaťažuje.

Fakt? To si ma našlo samé. Stretol som saleziána Daniela Pravdu, ktorý sa vtedy staral o archív a hovorí mi: „Píšeš básne, si chorý na obličky, mali sme takého spolubrata v Indii, tiež písal básne, tiež bol chorý na obličky, urob o ňom knihu. Urobil som. On bol smrteľne chorý človek, takmer sto operácii mal za sebou. Nevzdal sa. Postavil v Indii internáty, domy, školy. Jeho žiaci doteraz na neho spomínajú ako na svätca. Žil pre druhých, úplne sa rozdal.

Kamoš je v KC Dunaj prevádzkar a zmienil, že tam hľadajú formát talkshow. Nesmelo som poznamenal, že už dávno to chcem robiť. A bolo to. Som rád, že si tam môžem pozývať takých kvalitných ľudí. Obludárium je to hlavne o radosti, a chcel by som, aby sa v ňom zrkadlila múdrosť Svätého Augustína – poúčať, zabávať, dojímať.