Výstava ako príbeh myslenia

Ester Šimerová-Martinčeková sa až do poslednej chvíle dívala na svet očami kubistickej maliarky a aj z výpovedí jej obrazov vidieť, že si zachovala sviežu a bystrú myseľ. Ako jediná z našich výtvarných umelcov študovala v Paríži na Académie moderne, ktorú viedol známy maliar Fernard Léger. Neskôr sa stala žiačkou ruskej emigrantky, takisto kubistickej maliarky Alexandry Exterovej, ktorá jej tvorbu ovlyvnila najviac. V čase druhej svetovej vojny prišla slovenská umelkyňa o manžela - lekára, ktorého popravili za protifašistickú činnosť, neskôr sa znovu vydala za právnika a známeho fotografa Martina Martinčeka. S ním ju okrem umenia spájala aj jeho osobná tragédia - v čase vojny stratil manželku a dve deti. Pretože obaja odmietali vzdať svojou tvorbou hold socializmu, po roku 1948 ich vysťahovali na Liptov. V polovici päťdesiatych rokov sa natrvalo usadili v Liptovskom Mikuláši, kde sa Ester Šimerová - Martinčeková dožila veku 96 rokov.
Maliarka neustále nachádzala nové možnosti maľby aj filozofického vyjadrenia podstaty zobrazovaných predmetov a udalostí. Trvala na princípoch kubizmu a získala v nich bravúrnosť, vďaka ktorej môže aj laik v jej obrazoch nájsť motívy zo skutočnosti. Pred maľbou Harlekýn prepustený z väzenia z roku 1981 som dokonca mala pocit, že si z kubizmu tak trochu strieľa. Pre kubistov typické, akoby „polámané“ tvary pretekajú z rytmu harlekýnovho kostýmu do pozadia, ktoré abstrahuje až do mreží väzenia. V Zátiší z tvarov z roku 1971 je potlačená identita predmetov nahradená kompozíciou geometrických farebných škvŕn. Orfeus z roku 1992 stráca svoje objemy v pozadí a prítomnosť figúr maliarka naznačila líniou. Šimerovej obrazy na výstave, ktorá je jej poctou, sú fascinujúce práve príbehom maliarkinho myslenia.

Galina Lišháková