Utorok 3. novembra 2026, meniny má Hubert

Bratislava 5 °C

Všetky rubriky

Spravodajstvo

Šport

Kultúra a zábava

Magazín

Služby

Rozhovor: Matkina guráž je spojením hereckej a inscenačnej zručnosti na javisku

Matkina Guráž Georga Taboriho na scéne SND je predstavením plným metafor absurdnosti života a konania jedincov.

Zdieľať

Matkina guráž
Veľmi zaujímavo inscenačne stvárnený príbeh Taboriho matky a syna emigrovaného v zámorí, ktorý jej príbeh rozpráva, je úderom rovno do živého, pretože symbolika a jasnosť, no zároveň zámerná odosobnenosť postáv, je znakom ich sily a prístupu. Marián Geišberg, ako syn, rozpráva príbeh svojej matky Elsy ( Jany Oľhovej), pričom jasná a zručná herecká práca nenavodzuje v hľadisku ani náznak úniku pozornosti. Nepredvídateľné situácie a krásny herecký koncert súrodencov je tak autentickou výpoveďou dvoch zainteresovaných umelcov. 
 
 
Marián, Taboriho predstavenie Matkina guráž je autentickým dielom zo života autora . Je akýmsi ponosom na situáciu a antisemitismus v čase, kedy sa autor s týmto problémom stretával. Výnimkou nie sú ani Goldbergovské variácie uvádzané v DPOH, rovnako tento problém rozoberá spomínaná Matkina guráž...Aký je tvoj pohľad na spracovanie Martinom Čičvákom, pomerne moderne poňaté?
 
Aj keď som najstarší z inscenátorov, všetci sme zdanlivo mladí, lebo ten problém je starý ako Ahasfér. Dnes je vôbec vzácnosť, zaoberať sa holokaustom. Všetci by radi zabudli, alebo nás to nezaujíma. Martin Čičvák, aj Tom Ciller sa ho zhostili podľa mňa tak, ako ho Tabori napísal. Nadhľad, ktorý však môže aj znamenať vnútorné výčitky, lebo on bol v Londýne, emigrovaný... Matka riešila problémy hry fašizmu spôsobom nevedomého nadhľadu, tak, ako to život a situácia doniesli, bez ohľadu na jej vážnosť . Preto sa tam dostáva aj humor, aj tragédia. Taký je život. Keď sa redaktorka Čt 24 spytovala obete holokaustu, aké mala vtedy pocity, myslel som si, že žartuje. Tá jej povedala, že stratila celú rodinu v koncentráku, podrobne, člena za členom a redaktorka jej položila otázku, čo bolo pre ňu najťažšie. Tam som pochopil, že nežartuje, ale že je jednoducho hlúpa. Nadhľad a hlúposť sú dve rôzne kategórie...
 
Odľahčuje spomínaný problém režisér, či je to dané akousi súhrou vás so sestrou, Janou Oľhovou, ako hereckým koncertom súrodencov?
 
To sám autor zľahčuje, ale nie preto, že mu je ľahko. Teda vtedy, pri písaní tej hry. Už mu je ľahko. Zomrel...
 
Je jav, v tvojom prípade scenár položený na stole, pomocou, alebo skôr to odvádza tvoju pozornosť a zdržiava, keď hľadáš strany uniknuté v tme...
 
Tabori pracoval v londýnskom rozhlase. Tá hra je akýmsi pokusom o jej rozhlasové vysielanie. Možno malo byť na mikrofóne napísané BBC... Mal som sa to naučiť? Bola to rekvizita, ktorá sa aj číta. Pri čítaní vznikne veľa nedorozumení. Rozhlasoví herci vedia svoje.
 
Predstavenie je síce vážne, spracováva zásadný problém, ale diváka neunaví. Hráš ho rád?
Predstavenie riadia ľudia. My iba od chvíle skúšok, po premiéru. Na osobné pocity sa nedá spoliehať. Vnútorná energia je rozhodujúca, tá zapaľuje duše v hľadisku.. Tie dajú energiu aj späť na javisko. Moc sa s tým kupčiť nedá. Predstavenia, ktoré rád hrám, veľmi „nejdú“, nie sú veľmi navštevované, a naopak... Lásku by som do toho neťahal. Sem chodia, hoci som sa chcel staviť zo sestrou, že nebudú.
 
Ozaj, čas na pečenie koláčov v zapnutej rúre počas hry bol vyrátaný, keďže ju zapína „nemecký poručík“?
 
Ja to zapínam, v hre som hodnostne, myslím, vyššie ako poručík. Ale samozrejme, že ide aj o metaforu inú, ako je pečenie koláčov. Nemecká uniforma a pec. Že sa tam upečú koláče, je dobré do záveru na zľahčenie.
 
Akási nadvecnosť, jemnosť a presnosť v podaní vás oboch aj s Jankou je cítiť. Ste podobná „krvná skupina“? Asi sa nestáva často, že ste spolu obaja v jednej hre na javisku...
 
To je druhá hra, ktorú sme na doskách SND robili spolu. Tu sa to hodí, lebo súrodenci, ktorí stvárňujú matku a syna, je nič proti ničomu. Z toho ani bulvár nič nevypáči.
 
 
Aj výtvarná stránka predstavenia má svoje prednosti, pretože na scéne sa objaví hákový kríž, ale poskladaný z cyklámenovej antuky a bielych a čiernych kamienkov...Ako to celé vznikalo?
 
 To Tomáš s Martinom vymysleli. Aj tú mandalu, ktorú Jana šmahom zničí. Ako pracne vyrobený hákový kríž v druhej svetovej zničila červená hviezda. Ako hviezdu, zničí zasa niečo iné. Ako mnísi rozprášia pracne vyrobené obrazce. Ako prah si a na prach sa obrátiš. Ako vzopätie a zmar...Ľúto je človeku tých chlapcov, ktorí to ešte po predstavení zametajú a triedia podľa farieb, lebo treba to do ďalšieho predstavenia. Pôvodne biela bola múka, čierna mak. Keďže sa báli, aby to nevyzeralo, ako pohŕdanie potravinami a šetriť sa musí, popolušky vedia, čo to je, je to farebný piesok.
 
Predstavenie Matkina guráž sníma z človeka kríž, pretože možno doslova obhajuje aspoň jedného z „vinníkov“ holokaustu. Študoval si si predtým túto problematiku z pohľadu autora?
 
Myslím, že ho neobhajuje. On ju pustil, lebo to on chcel. Možno z kapricu. Aby mal príhodu na rozprávanie pre priateľov. Ostatní išli do plynu. To sa nedá obhájiť. Je to rovnako obdivuhodné, ako perfídne. Obete holokaustu, sú obete. Jedna zachránená iba podtrhne absurditu správania. Ale čo človek, to názor. Písal to Tabori. Pre ľudí. Sám je jeden z nich.


 

Autor: Jana Jurkovičová

Súvisiace články

Kultúra

Rozhovor: Karol Trnka sníva svoj sen o skutočnosti

Začal pred piatimi rokmi…Na poli znevýhodnenej skupiny, skupiny nevidiacich, aby z nich spravil vnímajúcich a integrovaných “kolegov” vo svojom snažení. Ošetruje filmy a predstavenia audiokomentárom, približuje im svet nás, vidiacich, počnúc pocitmi, končiac faktami.