Utorok 3. novembra 2026, meniny má Hubert

Bratislava 6 °C

Všetky rubriky

Spravodajstvo

Šport

Kultúra a zábava

Magazín

Služby

Rozhovor: Autorka Viki Janoušková hovorí:„Mám rada divadlo, ktoré odráža spôsob myslenia“...

Viki Janoušková a Miloš Janoušek sú autorský a partnerský tandem, ktorý sa podpísal pod autorstvo hry Déjà vu, ktorá mala v septembri premiéru na scéne Ticha a spol.

Zdieľať

Viki Janoušková
V Staromestskom klube 10x10 na Školskej ulici. Osobnosť Viki Janouškovej je širokospektrálna, pretože je nielen dramaturgičkou, niekdajšou moderátorkou a redaktorkou v SRo., kde pripravovala debaty na vedeckom podklade a získala veľa podnetov, ako aj zakladateľkou divadla Ticho a spol., ktorého tvár sa usiluje formovať v duchu pražskej scény Divadla Viola, ako sama ešte v prvej sezóne avizovala. Dramaturgička a spoluzakladateľka ešte Divadla a.ha, súčasnej Malej scény STU a v súčasnosti „akási mama“ formujúceho sa kolektívu tvorcov prináša teda na svoju scénu síce menšinové, ale veľmi výstižné a trefné žánre, dialógy a produkcie. Déjà vu nie je výnimkou a zaujme už pri prvom pohľade scénou mladého scénografa a kostýmového výtvarníka Jakuba Branického. Autorka hry a dramaturgička Viki Janoušková sa nebráni názorom ani konštrukívnemu dialógu, ktorý vystihuje podstatu predstavenia.   
 
Viki, okrem toho, že si zakladateľkou divadla Ticho a spol. pôsobiaceho v staronovom priestore na Školskej ulici (dnešný Staromestský klub 10x10), si dramaturgičkou, prekladateľkou a Déjà vu nie je tvoja autorská prvotina. Takže, zlákalo ťa aj autorstvo?

Dosť dlho som odolávala tomuto nutkaniu (smiech). Cítila som sa, a doteraz sa cítim, najmä praktickou divadelníčkou, ktorá občas možno zabruslí k teoretickej reflexii svojej práce. No snaha komunikovať v divadle „inak“, po svojom, prelomili časom vo mne aj autorský blok... No Déjà vu nie je výsostne autorská hra, vznikla na základe poviedkového materiálu Miloša Janouška, človeka, s ktorým vediem už dosť dlhý spoločný „životný dialóg“!

V spomínanom predstavení je cítiť veľa intelektu, premýšľania a prepracovanosti v kontraste so zdanlivo "jednoduchým svetom" súčasnej podoby života dvoch hlavných predstaviteľov príbehu. Je to tak trochu zámerne použitý kontrast?

Je to skutočne len „zdanlivo jednoduchý svet“, ten svet Maaty a Arfa. Aj o tom možno inscenácia má byť...

Zaujala ma najmä čajová scéna... Pomohli ti k akejsi komplexnejšej predstave o hre aj skúsenosti v rozhlase na rôznych vedeckých štúdiách a programoch, ktoré si pripravovala?

... základom tejto scény je Milošova poviedka Nenápadná vznešenosť čajového obradu... aj jej patafyzičnosť je zachytená už v poviedke... Ale asi sa pýtaš na moju potrebu nielen „umeleckou tvorbou“ zachytávať realitu. - V dobrom spomínam na reláciu Solárium v Slovenskom rozhlase a úžasné rozhovory s vedcami na témy, ktoré som si mohla vyberať. Bola to pre mňa akási univerzita tretieho veku...

Teraz je "tvojim dieťaťom" divadlo Ticho a spol. s precíznou dramaturgickou líniou, ktorú si už po dve sezóny drží a práve sa začala tretia... Kam by si teda zaradila svoju novú hru?

Text Déjà vu je príbehom poskladaným z čriepkov Milošovho videnia i môjho... Milošova groteskno-patafyzická optika spojená s bohatým hovorovým jazykom a citom pre dialóg je v inscenácii potom dopĺňaná citom pre kontrast a muzikálnosťou režiséra Roba Horňáka... Inak, nápad siahnuť po Milošových poviedkach, ten skrsol  v hlave Robovi počas nášho brainstormingu, ako ďalej pokračovať po spoločnej inscenácii Izrafel v Tichu...

Nejde v žiadnom prípade o chudobu ducha, aká sa v mnohom v súčasnosti "nosí"... Je to zámer poukázať aj na inú líniu ľudského myslenia?

... myslíš svet fantaskných bytostí našej feérie (smiech). Bytostí, ktoré žijú na zemi a zápasia s tým, s čím aj človek, s vekom vlastného tela, so strachom z vlastnej výnimočnosti, so zablokovaním schopnosti zhmotňovať svoje predstavy, či destilovať čas... Bytostí, ktoré sú medzi nami, no akoby žili v podzemí... Mám rada divadlo, ktoré odráža spôsob myslenia svojich tvorcov... Možno aj preto ma fascinuje literatúra v divadle, je bohatšia a viacvrstevnejšia ako dnešné divadlo...

Človek príde na tvoju hru, zbadá scénu a má dojem, že dej budú napĺňať prinajmenšom údržbári či kuriči... Na začiatku sa nedá ani tušiť, ako sa následne bude rozvíjať svet postáv...

To sa teším. - Inak, so scénografom a kostýmovým výtvarníkom inscenácie Jakubom Branickým sme spolupracovali prvýkrát, je to ešte študent VŠMU, ale veľmi šikovný študent, rovnako ako náš produkčný Matej Chudic, ktorý nám ho odporučil...

Ty si sa nezľakla náročnosti ani absurdity či menšinových žánrov v rámci dramaturgie priestoru. Ticho a spol. už má za sebou pekné výsledky. A to v priestore, kde predtým sídlilo Divadlo a.ha, kde si bola spoluzakladateľkou so svojim bratom Štefanom Korenčim. Je to pre teba úplne nový začiatok, alebo len písanie vlastnej línie umenia?

Nadväzujem, určite. No napriek tomu je to úplne iné. Jednak prešiel čas a moje myslenie sa dostalo niekam inam a jednak dnešná tvár Ticha je odrazom spoločného dialógu s terajším režisérom divadla Ticho a spol. – Robom Horňákom. Náš spoločný jazyk vznikal ako rozhlasový, sme už zohraným tandemom v tomto médiu... A to, myslím, cítiť aj v našich spoločných divadelných kreáciách, ten rozhlasový svet – akýsi dôraz na to, čo sa odohráva postavám v hlave...

No s bratom naďalej spolupracuješ, preložila si hru Friedricha Dürrenmatta Komplic, ktorú v divadle uvádzajú... Nepomýšľate nad širšou spoluprácou?

Preklad Komplica vznikol skôr, síce pre Števa, ale pre iné divadlo... Myslím, že Števo má dosť práce s Malou scénou a ja zas s Tichom... (smiech).
Si zatiaľ spokojná s tým, ako sa divadlo vyvíja?
Som spokojná, pokiaľ sa nám podarí spolupracovať s takými hercami, ako Janka Lieskovská a Paľo Plevčík v Déjà vu, alebo v Izrafelovi Judita Hansman, Dano Heriban, Miško Jánoš a rovnako Paľo Plevčík... A pokiaľ si s Robom ako režisérom budeme ochotní a schopní hľadať spoločnú reč.

Autor: Jana Jurkovičová

Súvisiace články

Prečítajte si tiež