Sobota 7. novembra 2026, meniny má René

Bratislava 1 °C

Sobota 7. 11. 2026 Meniny má René

Všetky rubriky

Spravodajstvo

Šport

Kultúra a zábava

Magazín

Služby

Rozhovor: Viliam Bokor, človek, ktorému brázdi život divadlo a jeho vôňa

Divadlo ako láska a poslanie na celý život... Asi takto by sa dal charakterizovať život šéfa Pánskej garderóby v Opere a Balete SND, Vliama Bokora.

Zdieľať

Viliam Bokor
Kopec krásneho času prežitého tam, kam iní nedovidia a veľa, veľa večerov a nocí strávených nad stovkami sák, koletov, muliet či prsty dopichané a stvrdnuté od obuvníckych ihiel. Viliam Bokor, priam neodmysliteľná súčasť divadelného zákulisia, vnímavý človek a ešte lepší šéf... Vyše päťdesiat sezón zžitý s divadlom a umením.
 
Zmenilo sa nejako divadlo súčasnosti v porovnaní s tým spred päťdesiatich rokov ?
 
Divadlo ako také divadlom zostalo, ale pred päťdesiatimi tromi rokmi, keď som ja nastúpil do divadla, bola situácia celkom iná, pretože nebolo toľko televízie či iných záujmov... Bolo len to divadlo: Opera, Činohra a Balet...A, samozrejme, Opereta. A, pred tými tridsiatimi štyridsiatimi rokmi v Opere a v Balete bolo vyše 90 percent titulov klasiky... Čo sa týka operných diel, všetko, čo sa vtedy hralo a spievalo po slovensky. Časom sa všetky tieto klasické opery naštudovali v jazyku, v akom boli napísané, takže, dnes máme veľkú prevahu inojazyčných operných diel na repertoáre. Ak si spomínala v otázke zmeny, tie sú asi v najmä v tom, že všetky klasické veci sa modernizujú. Niektoré sa podaria viac, iné menej...Divadlo ako také, je však rovnaké, ako kedysi. Ľudia sú síce trošku iní, ale tí, ktorí ho robia, ho musia aj milovať a ľuďom má prinášať to krásne a zjemňujúce. Má vychovávať...
 
Máte pocit, že modernizovaním klasických titulov sa z nich čosi uberá?
 
Môj pohľad môže byť ovplyvnený tým, že ja väčšinu vecí, ktoré boli kedysi, robím štvrtý, piatykrát a predtým som ich poznal v tradičnej forme. Terajšie naštudovania sú podľa mňa vizuálne na scéne položením do súčasnosti trochu stratové, strácajú možno trochu na kvalite, no každý divák to berie inak. Hudobne je to však stále rovnaké...Toto je však môj osobný pohľad.
 
Teraz už asi šiestu sezónu pôsobíte v novej budove. Je stále prítomný ten „Duch umenia“? Nestratilo sa niečo z neho touto, pomerne strastiplnou zmenou?
 
V novom divadle sme sa už pomaličky zabehli, ale potrebuje to určitý čas, aby to úplne nadobudlo tepla divadla. Ale, už aj tu to ide do starých koľají, podľa vzoru historickej budovy...
 
V starej budove, a vlastne aj v tejto novej v poslednom čase pracovali pod vašim vedením predovšetkým dievčatá – garderobierky. Ako sa vám s nimi robí?
 
No, voľakedy v Pánskej garderóbe boli absolútne len páni. Potom tým, keď bolo potrebné zamestnať a nájsť ochotu v človeku obetovať večery a niekedy aj celé dni, nachádzal som viacej dievčat, ktoré divadlo milovali a mali akýsi iný vzťah ku kostýmom, k móde...Potom sa už teda začali do našich radov brať aj ženy a nie som sklamaný. Vždy bol dobrý kolektív, tak s mužmi, ako aj so ženami. Musím sa im takto poďakovať, že som s nimi spokojný a prácu vykonávajú nadmieru dobre...Samozrejme, týmto chcem poďakovať aj svojej manželke Vierke, že mala porozumenie pre moju prácu a starosti s ňou súvisiace...Dopoludnia a dlhé večery strávené v divadle... No, samozrejme, vyplýva to zrejme aj z toho, že aj ona pracovala v divadle...Možno práve preto mi moju prácu aj s dcérou Zuzkou tolerovali...

Viliam Bokor
 
Vy, keď ste začínali ako mladý chlapec a prichádzali ste do kontaktu s veľkými umelcami, aké to bolo?
 
V šesťdesiatych rokov v historickej budove bola spojená Opera, Činohra aj Balet. Ťažko niekoho vyzdvihnúť, pretože, každý predstaviteľ prichádza do divadla s určitou zodpovednosťou a niekedy jej má viacej a inokedy menej. Človek musel byť pri nich aj psychológom. Tá stará garda, ako sólisti a herci doktor Papp, Matvoň, Bagar, Machata, Livora, Paľo Gábor, Hrubant, ďalej režiséri a umelci ako pán Fischer, Gyermek, Wasserbauer, Šimanovský, Nouzovský, Judt, Baránek, Malachovský,ako i každému známy Peter Dvorský...Bola ich veľká plejáda a toto už je vyše tretia generácia sólistov Opery, Baletu, Zboru a Orchestra, ktorú obliekam...
 
Vy už ste mali sedemdesiatku, čo vás k divadlu stále ťahá?
 
Divadlo je jedna droga, ktorá človeka nepustí a je to tým, že každý deň sa mení, menia sa ľudia, predstavenia a človek prechádza všetkými historickými obdobiami, poznáva stále nové a nové a obľúbi si ho...Jednoducho, mám ho rád.
 
Čo by ste divadlu zaželali?
 
Aby to šlo tak, ako doteraz, hoci sa doba mení a všetko dáva do iných súvislostí, ale aby divadlo pritiahlo stále diváka a ľudia aby dostali vnútorný pocit lásky k umeniu...Pevne dúfam, že to všetko bude stále lepšie.

Autor: Jana Jurkovičová Foto: Alena Klenková

Súvisiace články