Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Gala

27. februára 2011

Rozhovor: Oľga Belešová má rada svoje „uletené ženy“, baví ju to



Oľga Belešová je herečka, ktorú by ste v skutočnom živote nikdy nespájali s postavami, ktoré stvárňuje a v tom je jej umenie.



Zdieľať
Oľga Belešová Jej „uletené žienky“ sú fascinujúce svojím vystupovaním, chytia vás za srdce a prinesú úsmev. Nie je tomu inak ani v poradni krásy Šereď, ktorá je novým dietkom Oľgy Belešovej a lucie Kollárovej.
 
 
- narodila sa v roku  v Bratislave
- bola členkou detského divadelného súboru Ludus
- ukončila štúdium žurnalistiky na FF UK v Bratislave
- pracovala ako novinárka najprv v denníkoch Práca, Pravda, SME a v iných periodikách
- je divadelná, televízna, rozhlasová i dabingová herečka
- hrala v divadle GUnaGU, kde za 20 rokov vytvorila množstvo postáv podľa predlohy Viliama Klimáčka aj úspešné a originálne vlastné predstavenia Len tak ľahučko, Ďefčátko, John a Yoko, na niektorých ďalších sa podieľala ako spoluautorka (Modelky, Telenovela, Pravdivý príbeh Oľgy B., ženy so zlatými rukami).
- v divadle Aréna má na repertoári tri skvelé komédie Boh masakra, Perfect days a Absolvent
- účinkovala v činohre SND v predstavení Demokrati, v Divadle L+S v
predstavení Slovenský raj
-          v divadle West (teraz Teatro Wustenrot) hrá v predstavení Prípad čiernej vdovy
-          v Divadle v podpalubí na Adylodi v autorskom predstavení spolu s Luciou Kollárovou Poradňa krásy Šereď.
-          účinkovala v televíznych seriáloch Zborovňa, Obchod so šťastím, Profesionáli (ešte stále spolupracuje)
-          Je scenáristkou magazínu Umenie 11/Tanec pre STV
-          spolu s ďalšími hercami nahrali CD Veľkí herci spievajú malým deťom
 
- od roku 2002 pôsobí ako herečka v slobodnom povolaní
 
 
Olinka, začínala si v Luduse, kde si prišla ako malé dievčatko. V tom veku, kedy si sa ty pobrala na umeleckú dráhu, mnohí rodičia váhajú, bol to teda ten najsprávnejší krok tvojich rodičov...
 
Keď som bola prváčka na základnej škole, naša pani učiteľka si všimla môj talent a upozornila naň mojich rodičov, poradila im aby ma dali do dramatického krúžku. Spievala som, recitovala a bola som veľmi veselé a tvorivé decko. Tak ma prihlásili do Ľudovej školy umenia, popri ktorej pôsobilo divadlo Ludus. „Ludus“ znamená po latinsky „hra“. My sme si vtedy ako deti ani neuvedomovali, že hrou sa pripravujeme na herectvo. Cvičili sme tam už vtedy jogu, uvoľňovali sme sa, a ani sme o tom nevedeli, improvizovali sme na danú tému a vymýšľali si, tak v nás rozvíjali tvorivosť. Pôsobila som v Luduse až do svojej osemnástky. Chodili sme aj na detské divadelné festivaly a ja som získala viacero ocenení. Bola to vynikajúca škola a mala som voči umeniu rešpekt.
 
Diváci si ťa spájajú hlavne s komediálnymi postavami, ktorých si stvárnila množstvo najmä v bratislavskom divadle GUnaGU. Nezatúžila si niekedy po takej ťažkej dráme?
 
Nie, myslím si, že som predurčená na komediálne postavy. Mám rada autorské divadlo, moderné a súčasné. Mojím vzorom bolo kedysi Radošinské naivné divadlo, nikdy ma nepriťahovala klasika. Hlásila som sa aj na herectvo, ale v čase socializmu mali najviac talentu deti režisérov a hercov. Ja som dcérou novinára, a tak som vyštudovala žurnalistiku. Z prijímacích skúšok na VŠMU som mala traumu, pozerali sa mi tam ako koňovi na zuby, a ja som vedela, že tie som po otcovi úplne ideálne nezdedila. Ale to bolo dávno. Dnes už mám krásne porcelánové.
 
Dnes tých ľudí stále stretávaš, nejeden je stále v tej istej brandži ako ty...
 
Ja som to odstrihla, nezaoberám sa vecami, ktoré nemajú význam. Ale keď som sa hlásila na umeleckú vysokú školu nemala som pocit, že mám nedostatok talentu. Skôr som sa obávala skúšok z dejepisu a občianskej náuky. Zaúradoval však iný faktor... Dnes štúdium novinárstva neľutujem, ako redaktorka som napokon pracovala päť rokov v denníku, a ďalších desať v týždenníku a v televízii. A vďaka kolegovi z novín som sa aj dostala do divadla, po akom som túžila. Pozval ma na premiéru, keď divadlo GUnaGU oslavovalo svoju päťročnicu. Na dvadsať rokov sa potom stalo aj mojím divadlom. Jeho zakladateľa Viliama Klimáčka som oslovila na ulici krátko po tom, ako som videla spomínané predstavenie a prečítala si v novinách rozhovor s ním aj o tom, že hľadá herečky. Tak som dostala svoju prvú rolu... Pred dvoma rokmi sa naše cesty rozišli. Divadlo uviedlo aj štyri moje hry, jednu z nich som napísala spolu s kamarátkou režisérkou Soňou Ferancovou, jednu s mojím manželom Masahikom.
 
Teba si spájajú diváci najmä s postavami, ktoré majú nadhľad nad realitou.
 
Spojila som sa s publicistkou, autorkou kníh pre ženy a moderátorkou Luciou Kollárovou a vymysleli sme predstavenie Poradňa krásy Šereď. Ušili sme si ho rovno na telo, a náš humor je sebaironický a bláznivý. Ja hrám pani Eriku, odborníčku na všetko, ktorá žila dlho v emigrácii, kde roky pracovala v tíme Elizabeth Taylorovej,  takže sa na ňu teraz veľmi podobá... Pani Erika sa teraz vrátila na Slovensko, kde stretla inteligentnú, ale veľmi škaredú mladú dámu, takú škaredú, že mohla pracovať iba v rádiu. Bola to Lucia Kollárová. Pani Erika z nej urobila príťažlivú modernú ženu. Dala jej vytrhať obočie, oholiť bokombrady a preoperovať nos a povedala jej: Zlatík, a ty len píš!  Lebo v našej dvojici je pani Erika tá krásna a pani Lucia tá múdra.
 
Aké skúsenosti s divadlom mala Lucia?
 
Má pódiové skúsenosti ako moderátorka, ale aj zo živého vysielania v televízii. Lucia je ale v prvom rade majsterkou slova, je veľmi pohotová a vtipná. V našom predstavení odkrývame svoje slabé stránky, ideme s kožou na trh, strieľame si zo seba, ale náš humor neuráža druhých. Je to humor na hrane, ale kým človek nedokáže hovoriť o svojom probléme, nie je v poriadku. Keď sa otvorí, je na dobrej ceste. Lucia o tom píše vo svojich knihách pre ženy. Našu poradňu krásy Šereď máme dokonca aj na Facebooku, našimi fanúšikmi sú tínedžeri aj sedemdesiatnici.
Ako to vlastne celé vzniklo?
 
Úplnou náhodou. Pred dvoma rokmi som ako „pani Erika“ pomáhala Lucii moderovať krst jej knihy a stretlo sa to u hostí s veľkou odozvou. Postavička „pani Erika“ jednoducho zarezonovala, a na tom sme začali stavať. Výborne funguje na divákov aj spojenie reálnej Lucie a „vymyslenej“ Eriky. Tak sme si to o rok na ďalšom krste ďalšej Luciinej knihy overili, a nemýlili sme sa. Naše postavy žili! Oslovili sme teda kostýmovú výtvarníčku Simonu Vachálkovú a režiséra Ivana Predmerského a s ich priateľskou pomocou vzniklo predstavenie Poradňa krásy Šereď, ktoré hrávame pravidelne v Divadle v podpalubí na Adyho Lodi v Bratislave. A chystáme sa na turné po Slovensku. Nedávno nás pozvali študenti na Gymnázium Laca Novomestského v Bratislave, kde to bolo úžasné. Pani Lucia a pani Erika šírili krásno medzi mládežou, vysvetlili im, že fajčiť už nie je „in“, a vôbec, čo všetko je už „out“... Nasmiali sme sa všetci. Nedávno som dostala esemesku od staršieho pána, že kvôli nejakým pracovným termínom nemohol spávať, ale po našom predstavení vraj spal ako batoľa... Takže je to jasné, Poradňa krásy Šereď má blahodárne účinky...



 

Autor: Jana Horváthová 

   Tlač    Pošli

   

Súvisiace články:


 Rozhovor: Sólistka Linda Ballová sa učí aj cudzie jazyky s ľahkosťou (23. 2. 2011)
 Rozhovor: Študenti VŠMU sa rozhodli divadelnému divákovi povedať viac (20. 2. 2011)
 Nikita Slovák: „Uznávaný aj zatracovaný“... (19. 2. 2011)
 Rozhovor: Sisa Michalidesová je človekom, ktorého choroba nezlomila (8. 2. 2011)
 Rozhovor: Judita Hansman vo svojom tíme víta talenty (5. 2. 2011)
 Rozhovor: Peter Pavlac dokáže s textom čarovať (24. 1. 2011)
 Rozhovor: Juraj Benčík je človek, ktorý sa nebojí hovoriť nahlas... (20. 1. 2011)



nasledujúci článok >>
Jiřina Jirásková skolabovala pred divadelným predstavením
<< predchádzajúci článok
História udeľovania cien Akadémie filmových umení a vied

Rozhovor: Oľga Belešová má rada svoje „uletené ženy“, baví ju to - diskusné fórum čitateľov