Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra

03. apríla 2015

Rozhovor: Ján Pavol II. nielen v srdciach tých, ktorí spomínajú, ale aj na javisku



Teatro Colorato uvádza na svojom javisku predstavenie Lúče otcovstva, ktoré bolo aj v Ríme, ale srdcia divákov upútava aj na Slovensku.



Zdieľať
predstavenie rím



  

 

Už sa však o tom možno nehovorí tak, ako by si jeho osobnosť zaslúžila, no práve Teatro Colorato si jeho umenie vzalo za svoje. Dielo Karola Wojtylu Lúče otcovstva odpremiérovalo v rovnako symbolickom čase, aký je dnes. Dokonca v apríli navštívili so spomínaným predstavením Rím. Režisér Peter Weinciller si zvolil nie veľmi prebádaný kúsok, no s o to väčším úspechom. Lúče otcovstva už precestovali kus Slovenska, chystajú sa do Čiech a v najbližších dňoch ich budú môcť diváci vidieť aj v Bratislave počas Hanusových Dní, a to v Pisztoryho paláci.
Práve Peter Weinciller je najpovolanejší hovoriť o tejto krásnej filozofickej hre.
 
Divadlo Teatro Colorato v spolupráci s Arteatrom uvádza úspešnú filozoficko-poetickú rapsódiu, ktorá zasahuje každého diváka. Prečo práve Ján Pavol II.?
 
Karola Wojtyłu (Jána Pavla II.) poznáme možno viac ako filozofa, teológa, pastiera, vynikajúceho pápeža, ktorý ostáva nepochybne jedinečnou osobnosťou prelomu 20. a 21. storočia. Poznáme jeho početné diela, apoštolské listy, teologické práce. Azda menej ho však poznáme ako literáta, básnika, dramatika. 
Som preto veľmi rád, že sa mi pred nejakým časom, práve v Ríme, dostalo do rúk súborné vydanie jeho literárnych prác, poézie a drám v talianskom preklade a zároveň v poľskom origináli. U nás sú doposiaľ známe len niektoré.
Umelcom je prirodzene blízky svojím vzťahom k divadlu, k herectvu. Napokon, ako mladík sa sám túžil stať hercom. Zároveň si ma získal (ako aj srdcia mnohých ľudí) svojou osobnosťou a vnútornou charizmou. A tiež azda najviac svojím apoštolským listom z roku 1999, ktorý venoval umelcom. Dodnes je to pre mňa bohaté žriedlo inšpirácie, ducha a hlbokých myšlienok...
 
Colorato pôsobí nielen Bratislave, ale aj na iných miestach. Ak by sme hovorili o Slovensku, máte široké pôsobisko...
 
Aj keď v súčasnosti intenzívne pracujeme na tom, aby sme získali stabilnú scénu, sme predovšetkým zájazdovým divadlom. Pomerne veľa cestujeme. Radi navštevujeme rôzne kúty Slovenska. Chceme priblížiť naše divadlo divákom nielen v hlavnom meste. A veľmi obľubujeme zahraničné zájazdy. S divadlom sme už navštívili Francúzsko, Srbsko, Českú republiku a niekoľkokrát Taliansko. Dvakrát sme hosťovali blízko Bologne vo Forlí, a niekoľkokrát s veľkým úspechom v Ríme. Hrali sme tam „Michelangela“, Hviezdoslavove balady s názvom „Ó SLÁVA HVIEZD Ó SLÁVA“ , a pred pár dňami mohli diváci v Ríme vidieť našu najnovšiu hru „Lúče otcovstva“.
Máme veľmi príjemnú spoluprácu s Veľvyslanectvom SR v Ríme, ako aj so Slovenským kultúrnym inštitútom, ktorého súčasným riaditeľom je maestro Peter Dvorský. Spolu s pani veľvyslankyňou Máriou Krásnohorskou, ako aj s ďalšími významnými hosťami sa predstavení pravidelne zúčastňujú.
 
Rím už máte teda za sebou... Je to ešte čerstvé; aké sú vaše dojmy?
 
Dojmy sú výborné! Sála na Via della Conciliazione – len pár metrov od Chrámu sv. Petra - bola vypredaná, diváci spokojní a nadšení.  Čo je na predstaveniach v Ríme pôsobivé - je medzinárodné zloženie publika. Keďže v Ríme študuje prakticky „celý svet“, je zaujímavé vidieť, ako napr. na slovenský cimbal, či ľúbivé ľudové melódie reagujú diváci povedzme z Venezuely, Afriky alebo Filipín. Hoci, vnímajú predstavenie prostredníctvom titulkov v taliančine, ohlasy sme mali doposiaľ vždy vysoko pozitívne.
Myslím, že je to sympatický spôsob prezentácie Slovenska. Hoci sme malá krajina, máme čo ponúknuť. Predovšetkým v oblasti umenia a divadla.
 
Aké boli reakcie jednotlivých hercov na túto jedinečnú príležitosť?
 
Keďže po predstavení bola možnosť stretnúť sa s divákmi pri občerstvení osobne, myslím, že herci mali bezprostrednú spätnú väzbu. Keďže publikum bolo pomerne náročné, intelektuálne založené a v danej problematike zorientované, mohli si od viacerých vypočuť veľmi peknú analýzu inscenácie; často až jej hlbinný rozbor. Sme za to veľmi vďační. Zároveň je to aj povzbudenie robiť podobné zájazdy ďalej... A keďže nám počas celého pobytu svietilo slniečko a nálada bola veselá, myslím, že herci boli spokojní tiež.
 
Z veľkého množstva jeho textov, ktoré ste spomínali, ste si práve vy zvolili ten, ktorý bol známy menej. Napriek tomu, veľmi pekný, zrozumiteľný a civilný...
 
Keď som si listoval jeho súborné dielo, zaujali ma myšlienky hry, v ktorej sa zoberal témami otcovstva, samoty, materstva, synovstva. Nejakým zvláštnym spôsobom so mnou komunikovali. Myslím, že ma oslovili cez srdce. Od prvej chvíle som preto uvažoval nad ich inscenovaním.
Text musel, samozrejme, prejsť výraznou dramaturgickou úpravou. Kvôli hutnosti a veľkej koncentrácii mnohých hlbokých myšlienok sme ho museli pre javisko skrátiť. Aby bol divák za krátky čas predstavenia schopný množstvo slov absorbovať a stráviť.
Neskôr bolo úlohou hercov prijať text za svoj a interpretovať ho tak, akoby to boli ich vlastné myšlienky a vnútorné pochody, ktoré vypovedajú „perami“.
 
Javisková podoba textu veľmi svedčí. Diváka upúta nielen text, spracovanie, hudba, ale celá koncepcia hľadania sa...
 
Je to taký malý inscenačný pokus. Ide skôr o literárnu drámu, ktorá je viac určená na čítanie ako na javisko. My sme sa však rozhodli trochu s ňou popasovať. Dať jej divadelný šat. Keďže ide o typ tzv. „rapsodického“ divadla, alebo „divadla slova“, kde sú slovo a jeho vnútorný význam výrazne dominantné - a zároveň nejde o klasický dramatický text s dejom, dialógmi a zápletkou - pomerne ťažko sa inscenuje. Tok myšlienok a slov by nebolo vhodné narúšať nejakou výraznou dynamickou akciou, ale skôr ich len dotvárať, prehlbovať, farbiť. A zapájať do diania i divákovu fantáziu. To je čaro divadla. Neservírovať divákovi všetko realisticky, „polopatisticky“. Veď napokon je to poézia...
Ako tvorivý tím prichádzame do kontaktu s takýmito „nedramatickými“ textami akosi častejšie. Nedávno sme sa divadelne zaoberali baladami Hviezdoslava či Erbena, teraz máme v rukách jednu, u nás doposiaľ nikdy neuvedenú byzantsko-antickú hru Theodora Prodroma: Mačkomyšia vojna. Sú to však milé výzvy, ktoré nás posúvajú ďalej. Myslím, že pomaly však dostávame chuť aj na klasickú, chutnú, dobre vystavanú a brilantne napísanú drámu alebo operu.
 
 Peter, vy ako režisér celkovo siahate po mnohom neobyčajnom. Nebojíte sa výziev. Je teda každé skúšanie pre vás istým očakávaním?
 
Každé skúšanie prináša so sebou niečo nové - nové zloženie hercov, nové výzvy, vždy sú to aj obavy, ako to napokon dopadne. Ak sú potom reakcie divákov aj kritikov pozitívne, teší nás to. Ak sa aj čosi nepodarí, nič sa nedeje. Je to ponaučenie, čomu sa v budúcnosti vyvarovať a čo neopomenúť. Nepracujeme na operačnej sále; takže, aj keď čosi „pobabreme“, všetci ostanú nažive... A, rastieme postupne. Z týchto menších foriem sa po krokoch prepracujeme k väčším, monumentálnejším.
 
Väčšina predstavení je vypredaná, záujem o nezvyčajný divadelný štýl je ale nie iba medzi staršími divákmi. Chodia najmä mladí...
 
Pre mňa ako režiséra je povzbudzujúce stretnúť mladých ľudí, ktorí majú chuť „zatiahnuť na hlbinu“. Sú možno unavení z povrchného seriálového konzumovania, či bulvárneho repertoáru viacerých divadiel. Je to ponuka. Možno alternatíva? V istom zmysle naše divadlo alternatívne tak trochu je...
 
Radi objavujete nové veci, podoby divadla?
 
V 21. storočí ťažko hovoriť o nových podobách divadla. Mnohé tu už bolo. Asi je skôr potrebné vrátiť sa k „divadelnosti“ ako takej. Je to možno paradox, ale dnes v divadle chýba práve divadlo. Premena predmetu, scénická metafora, obraz. Chceme pripravovať predstavenia, kde je aj divák trochu nútený používať svoju fantáziu. Mnohé sa deje v jeho obrazotvornosti, v predstave. Mám rád predstavenia, ktoré hýria nápadmi, tvorivosťou, ľahkosťou. A tiež obľubujem minimalizmus. Minimum využité na maximum. O také divadlo sa chceme usilovať...

predstavenie Rím
 
 Peter, ešte sa spýtam na skúšobný proces... Boli aj pochybnosti zo strany hercov a tej vašej?
 
Ak pracujete s overeným dramatickým textom je pomerne veľký predpoklad, že celý proces aj výsledok bude úspešný. Ťažšie je to v prípade nie celkom dramatickej predlohy. Tam sú pochybnosti, aj zo strany hercov, oveľa väčšie. Je dôležité, aby tomu projektu (aj režisérovi) uverili. Ak sa to podarí , môžete sa spoločne dopracovať k zdarnému koncu. Konkrétne v tejto inscenácii bolo náročné najmä pre hercov naučiť sa neľahký filozoficko-poetický text. Napokon to však s ľahkosťou zvládli...

Termíny predstavení:

So  18.04.  Opočno (ČR) 19.00
Ne  19.04.  Praha 17.00
Ne  26.04.  Bratislava - Pisztoryho palác 18.00 (v rámci Bratislavských Hanusových Dní)
Po  04.05.  Košice 19.00 Bábkové divadlo
Ut   05.05.  Prešov 19.00 Divadlo Alexandra Duchnoviča
Pia  15.05. Detva 19.00
Ne   17.05. Banská Bystrica 16.00
Ne   24.05. Bratislava - Mamateyova Saleziáni

Autor: Jana Jurkovičová

   Tlač    Pošli

   

Súvisiace články:


 Rozhovor: Divadlo Ticho a spol. má za sebou už takmer päť sezón... (12. 3. 2015)
 Rozhovor: V Štúdiu L+S sa onedlho začína Festival českého divadla (31. 10. 2014)
 Video: Film Hviezda menom Sonja prinesie mrazivý príbeh človeka aj na Slovensko (20. 10. 2014)
 Rozhovor: Zabávať, poúčať a dojímať – také je motto Pištu Vandala a taký je on sám – zábavný, poučný a dojímavý (10. 10. 2014)
 Rozhovor: Sima Martausová tvorí tak, ako to cíti (8. 10. 2014)
 Michal Hvorecký: „Som šťastný, že môžem žiť a pracovať s knihami“ (28. 9. 2014)
 Rozhovor: Čas má v divadle, ale aj v živote mnoho podôb (17. 9. 2014)
 Pozor, dobrý pes! (20. 6. 2014)
 Rozhovor: Prekonať seba samého aj napriek znevýhodneniu nie je nemožné (15. 5. 2014)
 Rozhovor: Divadlo Astorka zajtra na Novej dráme s Kométou (13. 5. 2014)



nasledujúci článok >>
Milovníci záhrad nájdu inšpiráciu v novej televíznej relácii
<< predchádzajúci článok
Inscenácia Kolaps s Petrom Batthyánym vycestuje za divákmi

Rozhovor: Ján Pavol II. nielen v srdciach tých, ktorí spomínajú, ale aj na javisku - diskusné fórum čitateľov