Sławomir Mrożek: Zábava v Astorke

Pracovali ste s mladými herečkami. Hra je pôvodne myslená pre troch
"mužov, robotníkov"...ovplyvnila vás táto zmena?

Samozrejme, dokonca, tento aspekt sa stal určujúcim pri pohľade na
jednotlivé témy v hre ako napr. smrť, svadba, viera, apod... Už
samotné obsadenie ženami musel povoliť autor Slawomir Mrožek, čo pre
nás bolo milým prekvapením, že nám povolenie dal… Týmto pripustil, že
jeho jednoaktovka sa dotýka univerzálne človeka a jeho predpísané
obsadenie nebolo určujúcim. Problémy sme však mali pri množstve
agresívnejších konaní, ktoré ak by sme premenili jedna k jednej, prešli
by do akejsi ženskej hystérie, čomu sme sa snažili vyhnúť a nájsť
nuansy motivácií k takémuto konaniu zo ženského pohľadu.
Zaujímavým a špecifickým vzhľadom na obsadenie troma mladými
herečkami je, že samotný fakt riešime aj v priestore hry. Tri mladé
herečky sú prvýkrát zodpovedné za javiskový tvar v ich domácom
divadle so silnou tradíciou a hercami.

Teda, ženy, mladé dievčatá... je to hra o zmysle života, o podstate či túžbe po akomsi uvoľnení...

 

Z nášho pohľadu ide o akúsi provokáciu nášho súčasného uvažovania o
zábave, slobode a naplnení života.

Sníva teda každý o zábave?

 

Každý nad ňou inak uvažuje, inak ju vníma, inak si ju uvedomuje. V
Mrožkovej hre prejdeme množstvom spochybnení, čo vlastne zábava bude,
či vôbec existuje, a kde ju hľadať… Čo vlastne je tá zábava... Slovo
zábava si v tomto prípade môžeme nahradiť pokojne slovom šťastie,
naplnenie, zmysel...V závere hry nachádzajú Mrožkove postavy túžbu po
pravde, chcú istotu, chcú zažiť niečo naozaj, už nie iba akože.

Dá sa to vlastne aj zábavou nazvať? Nie je to skôr o tých "absurditách" života?

 

Ale, dá sa to zábavou nazvať, pretože život je častokrát najzábavnejší
a zároveň najtragickejší v okamihoch, ktoré nazývame absurdnými.

O čom je zvrat v Zábave, pretože hra nadobúda úplne iný podtón...

Jedna z postáv si uvedomí, že ak zábava nie je,tak nemá zmysel žiť
ďalej, keď si človek nič neužije. Sama sa nazýva obyčajným človekom,
ktorý to má na svete ťažké a prisudzuje zábavu len tým, ktorí sú
nejako výnimoční. Mrožkovej hre sa dával častokrát politický podtext,
vzhľadom na dobu, v ktorej bola napísaná.Vtedy existovali nejakí
"oni", ktorí rozhodovali o tom, či zábava môže byť,alebo to napísali
kedy to bud. Ľudia hľadali závbavu inde za hranicami. Naša generácia
nachádza zvláštne zrkadlenie v tom, že tí "oni" sme my, sme sami
zodpovední za to, či zábava bude a v neistote, ako má vlastne vyzerať.
Zvrat, ktorý v hre nastáva, je túžbou po pravde, po ozajstnom a
pravom, čo vzhľadom na dobu v ktorej žijeme netreba komentovať.

Obsadili ste herečky Divadla Astorka, ako sa vám s nimi spolupracovalo?

Viacmenej oni obsadili mňa, pretože postup bol opačný ako zvykne byť v
divadle bežný. Dievčatá prišli za mnou, že by chceli robiť nejakú hru
pre tri herečky, ja som práve končila posledný ročník div. réžie u
prof. Juraja Nvotu, no a nakoniec sme dospeli práve k tejto Mrožkovej
Zábave. Spolupracovalo sa mi s nimi veľmi dobre. Je pre mňa skvelým
zistením, že Astorka má tak pre divadlo v jeho najčistejšej podobe
zapálenú mladú generáciu talentovaných herečiek.

Rebeka má skúsenosti s absurdným divadlom z Malej scény STU a Zuzana
Konečná z VŠMU...

Je zaujímavé, že sme sa tu takto stretli, každá z nás je z iného
ročníka VŠMU. Svoju prácu navzájom poznáme už zo školy, čo nám
zjednodušilo spoluprácu. Každá z  dievčat patrí k najvýraznejším
talentov z jednotlivých ročníkov.

V čom vás, mladých, vlastne absurdná dráma upútava? Nie je to skôr
ojedinelý jav, alebo sú to otázky kladené zmyslu života?

 

Zachytiť absurdnú situáciu neistoty, v ktorej sa my ako ľudia
nachádzame prevedenej do jednej miestnosti, na jedno javisko do
rôznych postojov troch ľudí, bola pre nás lákavejšou výzvou ako nejaká
ženská hra plná rozhovorov o mužoch, či nejaká pikantná zápletka
intríg. Množstvo našich rovesníkov túži po niečom, čo vlastne ani
nevie pomenovať, po nejakom naplnení, pocite šťastia a slobody…
Nevieme presne, čo by to malo byť a ako by to mali vlastne cítiť, no a
v rámci toho čakania a prázdneho rozprávania o "tom", zabúdame žiť to,
čo máme v danom okamihu.

Dospeli ste teda v hre ku odpovedi?

Minimálne v nej kladieme príliš konkrétne otázky.

Autor: Jana Horvátová