FILM: Od piatku bude v novinových stánkoch Kým sa skončí táto noc

Ako druhý film z edície Slovenský film 60. rokov - II vyjde Kým sa skončí táto noc (1965) v réžii Petra Solana. V novinových stánkoch sa objaví v piatok 2. októbra za 3,29 eur, informovala tlačová tajomníčka Slovenského filmového ústavu Simona Nôtová. Film zobrazuje niekoľko rozdielnych hrdinov, ktorí počas jednej noci odhaľujú svoje nenaplnené sny, ilúzie, ale i sklamania "priemerného" človeka vtedajšej spoločnosti. Dve mladé úradníčky užívajúce si po celoročnom šetrení pár dní bezstarostného života, dvaja inštalatéri túžiaci po erotickom dobrodružstve, stavebný majster rozhodnutý prepiť výplatu celej partie a bývalý major, z ktorého politické príkoria urobili alkoholika, sa stretávajú v prepychovom nočnom bare vo Vysokých Tatrách. Popri známejších menách, ako Július Pántik, Vladimír Durdík st., Viliam Polónyi, dostali príležitosť aj mladé začínajúce české herečky Jana Gýrová a Jitka Zelenohorská a svoje prvé väčšie filmové úlohy si zahrali aj Marián Labuda a Stano Dančiak. Snímka sa dočkala úspechu v zahraničí - v roku 1966 získala Čestný diplom na Medzinárodnom filmovom festivale v Locarne.

Solanov film, na ktorom opäť spolupracoval so scenáristom Tiborom Vichtom, zaujal v dobe svojho vzniku moderným výrazom a netradičným režijným spracovaním. V slovenskej kinematografii pôsobilo dielo ako ojedinelý autorský filmový experiment, ktorý nevznikal podľa presného scenára. Impulzom bola len základná osnova s rámcovo načrtnutými scénami. Aj stvárnenie jednotlivých situácií ponechal režisér na hercov a herečky, ktorí väčšinou improvizovali, pričom dodržiavali predpísanú tematickú líniu jednotlivých rozhovorov. Tvorivá improvizácia bola príznačná aj pre spôsob nakrúcania - jednotlivé scény sa snímali kontaktným zvukom a niekoľkými kamerami, čo umožnilo tvorcom zachytiť zvukovo aj obrazovo každú z neopakovateľných situácií z viacerých pohľadov.

Pre Mariána Labudu bol tento spôsob nakrúcania prejavom slobody - "nemuseli sme si dávať pozor na ústa". "Zvuk bol snímaný kontaktne, čo u nás v tej dobe nebolo zvykom. Kameraman Vinco Rosinec musel kamery obaliť dekami, aby nehučali. Herecky bol film postavený na improvizácii. Tibor Vichta napísal scenár, my sme však nič pevné v rukách nemali. Režisér Solan nám iba vysvetlil, o čom má byť tá-ktorá scéna, ostatné bolo na nás," vysvetlil. Ako dodal, nakrúcanie bolo úžasným zážitkom. "Niekoľko dní sme strávili vo Vysokých Tatrách, bývali sme v hoteli Bellevue. So Stanom Dančiakom sme chodili v kožených kabátoch, ktoré sme si kúpili na školskom zájazde v Istanbule, a cítili sme sa ako praví filmoví herci," zaspomínal si. Aj keď snímka vznikla v roku 1965, podľa Labudu osloví aj dnešné publikum. "Ten film má v sebe náboj protestu. Sila Pántikovho prejavu, postava, ktorú stvárňoval, a vlastne celý Vichtov scenár je zašifrovaným protestom. K nadčasovosti určite prispievajú aj herecké výkony. Skvelý je napríklad Vilo Polónyi ako zneuznaný vynálezca. Na naše pomery je to dosť neobvyklý film. Povedal by som, že pôsobí, akoby bol zo Západu," tvrdí.

(SITA)