Recenzia: Kniha Sme divadelníci Juraja Šebestu nie je len pre pedagógov a mládež, ale aj pre tých, ktorí sa chcú pozrieť kto sú

Už samotný koncept je veľmi zaujímavý a ponúka dokonca aj mladému čitateľovi ekvivalent jeho roztiktokovanej pozornosti a svojimi impulzmi zastaví akúkoľvek snahu obmedziť jeho vnem na štyri steny a obrazovku, pretože v sebe ponúkne život a napätie . Ak ju chytí ale do rúk pedagóg, vidí farebnú škálu, ktorú vie senzačne využiť. Reč je o knihe Juraja Šebestu Sme divadelníci, ktorá vyšla v Divadelnom ústave Bratislava, v Edícii EDU (Edukácia - divadlo – umenie).

Juraj Šebesta (nar. 1964, Bratislava) je spisovateľ, teatrológ a prekladateľ. Dlhšie obdobie pôsobil ako pedagóg a manažér v oblasti kultúry. Vyštudoval estetiku a divadelnú vedu na FF UK / VŠMU v Bratislave. Typickými znakmi jeho prozaickej tvorby sú humor, zámerná divadelnosť či filmovosť, hovorový jazyk a rozprávačská energia. Jeho ambíciou je tvorbou pre deti a mládež osloviť aj dospelých, napr. v románoch Keď sa pes smeje; Venussha (Ťažký týždeň) či v zbierke Bájky 1. Podobne dvojdomá je aj jeho najnovšia kniha Sme divadelníci, v ktorej románovou formou spracúva dejiny slovenského divadla, najmä drámy a činohry. Venuje sa prekladu divadelných hier z angličtiny, je autorom niekoľkých dramatizácií a hier pre divadlo a rozhlas. Píše aj  glosy či recenzie.

Vaša kniha prepája teoretické vedomosti o dejinách slovenského divadla s učením sa o divadle prostredníctvom ich aplikovania už v divadelnom procese. Skúste, prosím, čitateľom bližšie pomenovať toto špecifické spojenie teórie a praxe...

Áno, to je základný princíp knihy, ak by mi toto neprišlo na um, asi by som sa do takéhoto náročného projektu ani nepúšťal, nevedel by som, ako na to. Sledujeme príbehy gymnazistov v 3. a 4. ročníku, ktorí majú veľmi osvieteného triedneho profesora. Ten im poskytne výklad k dejinám slovenského divadla, čiastočne aj svetového z období, keď slovenské divadlo ešte nebolo, alebo sa len v zárodku rozvíjalo. Zároveň svojich študentov inšpiruje, aby divadlo sami robili, a tak sa o ňom naučia ešte viac. Je to teda princíp zážitkového učenia, ktorý vychádza aj z Komenského zásady „škola hrou“. Každá postava predstavuje nejakú divadelnú profesiu, niekedy viaceré naraz: niekto je režisérom, ale aj dramaturgom či organizátorom, teda manažérom, iný zase hercom a propagátorom, teda marketérom, ďalší kritikom, poskytuje mladým divadelníkom tak potrebnú reflexiu. Pri tvorbe majú priestor o svojich profesiách uvažovať, a tak ich vlastne predstavujú čitateľom.

Ako ste už načrtli, zachádza sa tak do vyučovacieho procesu, ktorého je tak divadlo súčasťou. Uplatňuje sa tu ale aj hravosť výchovného vplyvu, kde priamo študenti vstupujú aktívne „do hry“…

Áno, Profesor, zámerne ho píšem s veľkým „P“, necháva na študentoch, aké osobnosti a texty si vyberú z jednotlivých období dejín nášho divadla, aj spôsob, ako hry inscenujú. Dokonca, niekedy za seba nechá niektorých urobiť výklad pre celú triedu, je si istý, že to zvládnu, sú na to vhodné typy. Samozrejme, po celý čas funguje ako poradca, je k dispozícii, ale o návrhoch na riešenie nikdy nehlasuje. A tie sú často protichodné, prejavujú sa povahové črty, vkus a výchova najsilnejších osobností v triede, ktoré majú najväčší podiel na divadelnej činnosti. Dôležité ale je, že sa na nej podieľa celá trieda, alebo aspoň čo najviac spolužiačok a spolužiakov. A dôležitejšia než výsledok je cesta. Až neskôr sa sformuje čosi ako súbor, ale princíp vysokej účasti spolužiakov z triedy či konškolákov ostáva. Rivalita medzi osobnosťami v triede je ďalší nosný princíp tohto románu. Lebo, aj keď v ňom máme výklady a diskusie k dejinám slovenského divadla, stále je to román, všetko sa deje v rámci románu. Možno trochu netradičného – tu sa hneď priznám k inšpirácii Josteinom Gaarderom, najmä Sofiiným svetom, románom o dejinách filozofie.

Sú už študenti pripravení odhaľovať aj omyly a nepravdy použitím tak často spomínaného kritického myslenia?

Ako mladí ľudia bývajú, aj oni sú dosť kritickí k svojmu prostrediu, k spoločnosti, v ktorej vyrastajú. Ale aj k určitým obdobiam jej histórie. Prvé roky ich štúdia poznačila pandémia a veľmi citlivo vnímajú, ako sa spoločnosť rozdelila. V istom zmysle teda robia aj politické divadlo, staršie či klasické hry sa usilujú interpretovať tak, aby vyzneli aktuálne pre súčasné publikum. Román zachytáva obdobie zhruba jedného roka medzi doznievaním pandémie a začiatkom vojny na Ukrajine. Študenti na to, prirodzene, vo svojej tvorbe reagujú. Je to typické študentské divadlo, často hravé, prekvapujúce a provokujúce.

Ste teoretikom, teatrológom, ale aj autorom románov či hier, prekladateľom. Pracujete na poli literatúry po dlhé roky, dá sa vôbec navrátiť čítanie kníh medzi mládež?

Ale áno, nebol by som taký pesimista. Prieskumy síce ukazujú skôr pokles čítania, ale to sa týka najmä tlačených, klasických kníh. Podľa mňa, dnes reálne nevieme spoľahlivo zmapovať, koľko mládež číta, je to len odhad podľa toho, čo je ochotná prezradiť v nejakom prieskume či ankete. Mladí čítajú aj veľa odborných digitálnych textov, ktoré potrebujú k výuke, ale často to súvisí aj s ich záujmami a koníčkami. A stále sa medzi nimi nájdu aj čitatelia klasických hrubých románov. Dôležité je, aby ich text zaujal, aby sa mohli stotožniť s postavami príbehu, ktoré prežívajú podobné problémy ako oni.

Možno aj kniha Sme divadelníci pomôže poodhaliť príčinu našej nevedomosti, pričom táto často spočíva v odmietaní alebo ignorovaní kultúry, a teda v nedostatku kultúrnosti. Dalo ba sa tak zabojovať za seba, za dedičstvo predkov?

Ak sa moja kniha aspoň trochu bude podieľať na posilnení kritického myslenia, budem rád. No, mladí nemajú v súčasnosti dobré vzory. Médiá, a tie sociálne zvlášť, sú plné urážok, výpadov, žiaľ, podieľajú sa na tom aj naši politici. Zrejme si neuvedomujú, aký veľký negatívny vplyv to má na mládež. Ale k vašej otázke: je dobré sa vracať k vlastným dejinám, všeobecným, aj konkrétnej oblasti, akou sú napríklad aj dejiny slovenského divadla. Dozvieme sa z nich veľa o nás samých ako národe, čo nás formovalo, kto udával tón a čo po sebe zanechal. V každom období nájdeme fascinujúce osobnosti, ktoré môžeme študovať aj samé osebe a ktorými sa slovenská dráma či divadlo zaraďujú do európskych a svetových divadelných dejín. Kyrmezer, Láni, neskôr Záborský, Palárik, a potom už Tajovský, po ňom Barč-Ivan, Karvaš a dnes Klimáček, aby som vymenoval aspoň pár našich dramatikov. Ale máme tu aj celú skupinu režisérov, scénografov či autorov kostýmov, a dokonca hercov, ktorí sú žiadaní a cenení aj v zahraničí. Slovenské divadlo má byť na čo pyšné. Naviac, v zlomových obdobiach našej histórie to boli práve divadelníci, ktorí sa postavili na odpor a ukazovali cestu – stačí spomenúť úlohu a význam divadla v Nežnej revolúcii roku 1989.

Ako ale môžu s vašou knihou pracovať pedagógovia, využiť ju vo výučbe? Bola by asi veľkým prínosom.

Pre pedagógov kniha môže byť voľnou inšpiráciou, bol by som veľmi rád, ak by sa tak stalo. Môžu sa od nej odraziť práve k niektorej osobnosti, ktorá ich zaujme, alebo k obdobiu, ktoré chcú žiakom či študentom väčšmi priblížiť. Preto Profesor v románe so svojimi študentmi veľa diskutuje a usiluje sa v debatách zachytiť aj historický, spoločensko-politický kontext. Je dôležité vnímať širšie súvislosti dejín divadla či umenia a zároveň pestovať kultúru výmeny názorov. Aj tých protichodných. Nemusíme navzájom so sebou súhlasiť, ale mali by sme sa vedieť aspoň vypočuť, rozmýšľať o postoji druhých. Môžeme sa tak naučiť tolerovať iné názory, prijať fakt, že nie sú totožné s našimi, brať ich do úvahy. A je obojstranne prospešné poznať vlastné dejiny, vlastnú kultúru, mať k nej vzťah, podporovať ju, aby som sa ešte vrátil k vašej predchádzajúcej otázke. Kto má ku kultúre vzťah, vie si ju aj užiť, vie z nej načerpať energiu a chuť do života. V ťažkých obdobiach sa má o čo oprieť. V tomto je úloha pedagógov výnimočná; každý obetavý, osvietený pedagóg, ktorý u mládeže pomáha budovať vzťah ku kultúre a histórii, je na nezaplatenie. A to sa týka pedagógov všetkých predmetov, nielen humanitných. Aj fyzika, matematika, chémia či biológia majú fascinujúcu históriu a osobnosti, zákonitosti, ktoré nám pomáhajú chápať tento svet tak isto ako umelecké diela.