Recenzia: Úvaha mladých umelcov v divadle nastolila otázku: „Pomsta, alebo odpustenie?“

Reč je o absolventskom predstavení 3. ročníka HDO z Konzervatória na Tolstého v Bratislave, ktoré bolo uvedené ako Elektra/Hamlet v divadle Colorato pred záverom sezóny. Jeden z pedagógov, režisér, autor a principál divadla Peter Weinciller ho divákom uviedol pod titulom „Vendeta“ a úvahou, najmä dnešných dní, čo vy na to, „pomsta, či odpustenie?“.

Predstavenie vzniklo pod pedagogickým vedením Petra Trníka a už spomínaného Petra Weincillera, ansámblový spev mala na starosti Gabriela Bernáthová a autorom hudby bol Ľuboš Bernáth.

V predstavení účinkovali žiaci 3. ročníka HDO na bratislavskom Konzervatótiu.

Zábavné bolo, že pedagogické vedenie dostalo od mladých hercov tričká s logom „Zhasnúť, zadymiť“, a rovnako aj spomienku na slová zrejme vedúce k tej najčastejšej poznámke počas skúšobného procesu s obsahom, že herec nehovorí sám pre seba. Čo je aj veľkou tragédiou týchto dní.

Tento výkon, toto predstavenie, by obstálo ako rehabilitácia hereckej práce v očiach, veľakrát vzorov v hereckom umení, za ktorých spomeňme aspoň majstra Machatu a Chudíka, ktorí sa často o pokore a vďake Bohu za takúto schopnosť prejavu a reči vyjadrovali aj v médiách.

A, práve toto bol dôvod na napísanie nasledujúcich slov, pretože nielen krása, herec musí vedieť byť aj „škaredý a starý“, ale dôraz na prejav u tak mladých ľudí sa stali podkladom pre tieto tvrdenia a vieru v umelca. Samozrejme, nie je jednoduché zreprízovať, no ak dravosť a presvedčenie v seba umožní podať taký výkon, potom už je len treba popracovať na vytrvalosti.

Hoci u týchto mladých ľudí možno hovoriť zatiaľ len o ružovom puku, verme, že raz z nich vyrastie konečne opäť pestrý ružový sad.

Zrozumiteľnosť prejavu, práca výrazu, kedy nielen krása, dokonca tá sa stáva v niektorých momentoch len hmlou oproti presvedčivosti. Keď vám Ofélia síce zanechá spomienku na bielu, len kde tu tmavou „tielkou“ maskéra začiernenú tvár, aby vynikli črty stratenej duše v belobe pokožky, no vzápätí sa vám pocit mieša s krehkosťou a bolesťou zlomenej nevinnosti , na javisku zostávajú pre vás v spomienkach úvahy každého druhu z jednej mysle, kedy režiséri zdvojili, či až trojmo vytvorili tú istú postavu, presne ako alter ego nášho vnútorného sveta, ako avatar, ktorý ponúka zrkadlový labyrint. Prirodzene, aj veci v divadle vznikajú pre zefektívnenie, postáv menej, viac žiakov v ročníku a všetci ho musia absolvovať. 

No, niekedy práve zjednodušenie poskytne takýto algoritmus, ktorý vedie napokon k dôvere v tvorcu.

Za všetkým muselo byť zhutnenie dvoch textov Sofoklovej Elektry a Shakespearovho Hamleta a zhutnenie myšlienky dvoch hier tak, aby umožnili pretaviť do výpovede stanovený cieľ, priniesť úvahu o tom, či v živote uprednostniť pomstu alebo odpustiť, a najmä, kam by to všetko viedlo…

Ak si človek pozrie takéto dielo, v prvom rade musí povedať, „vďaka za inšpiráciu, podnetnosť, novátorstvo a odvahu…“

Mladosť je tvárna a netreba na ňu pozerať s nedôverou. Ak sa do nej vložia nielen slová súdov, ale najmä dôvera a v tomto prípade večery, ba až noci plné driny, je veru východiskom. Stáva sa ňou vo viere dospelosti v ňu, vo viere v to, že ak vieme, čo sme vložili, môžeme pokojne spávať.

V prípade celého ansámblu tvorcov z 3. ročníka HDO z Konzervatória na Tolstého v Bratislave, pedagógov, ale určite aj priaznivých okolností, povedzme, je prázdninový čas pokoja zaslúžený.

Autor: Jana Jurkovičová