Recenzia: DPOH v novej sezóne "roztancovalo" dejiny...Noc v Istanbule

Kto chráni človeka v týchto podstatách, keď život vytvára kruh? Tému nezavedenia Istanbulského dohovoru aplikovali umelci v DPOH do prevedenia, ale myslím si, že skôr celosvetovej, nie iba slovenskej reality, kde nie iba hlavnú postavu, ale aj jej pejoratívnu zhmotneninu v podobe štátu oblečeného do troch farieb nazýva "ženou - Sukou - dlaňou - kosťou"...

Veď ženský rod je oblečený do podoby nie iba " výchovného aspektu", aspoň by mu malo byť umožnené slobodne sa rozhodovať. Otázku začarovaného kruhu týkajúceho sa nie iba problému homosexuality, ale skôr, všeobecne, ženskosti, otvorila divadelná sezóna 2025/2026 v DPOH.

Úvaha prinajmenšom neriešiteľná obyčajným človekom, či je celosvetovo peniazmi zaslepená spoločnosť ešte vidiaca, keď človek je už tak málo, ale čo sa vtíska v prostredí Divadla P.O. Hviezdoslavova do srdca, je naozaj ten nevšedný dar darovaný práve slovenskému umelcovi a jeho divákovi, schopnosť preniknúť do podstaty. Názor na prostredie a miesto, kde Noc v Istanbule bola, voči ktorému by isto ani ten najväčší odporca nášho spoločenského nastavenia, nielen medzi umelcami, nemal dôvod vzniesť námietku pri otázke a aspoň minimálnej sebareflexii či vie, kde sa nachádza.

Práve prostredie niekdajšej Činohry SND v DPOH sa stalo podnetom pre zrod umu v duši tejto generácie, nás všetkých, aj keď myšlienky a vďaka odtiekli prúdmi tokov do iných morí. Stovky, tisíce krásnych večerov, ktoré pozobúdzali v mladých ľuďoch, možno ešte deťoch, Múzu.

Možno, že človek je od prírody málo vďačný, čím sa ale ozaj nedá vykompenzovať prázdnota domova dvoch ľudí rovnakého pohlavia, ktorým je znemožnený život spečatený Bohom, naplnený deťmi alebo život utýranej ženy, denne ležiacej v kaluži, prinajlepšom len vlastnej krvi pred očami syna, z ktorého sa stane aj tak neskôr to, čo bol otec, no ak prevrátime " poviem po domácky, ponožku", ktorú každý máme doma, máme na nej „rub a aj líc.“ A, to umožňuje vytvoriť v človeku takúto otázku? Nie v názore na upieranie práv, ale na tvar, aký problematika dostala.

Áno, nevšednosť, najskôr monológu, potom dialógu, prítomnosť textu, hudby, scény…Telo.

Ale tohto všetkého nositeľom je umelec. Neopakovateľný, krásny, ktorý práve v spomínanom prostredí prehovára na diváka. Možnosti, aké dáva umenie divadla divákovi a tvorcom, nemá žiaden iný aspekt umeleckej tvorby, a ak sa snúbi s pocitmi a vnemami z počiatkov, možno aj vlastného zamilovávania sa do Múz, vie, že práve láska k životu a chuť „podeliť sa o postoj“ je nositeľom informácie v tejto podobe tvorivej činnosti.

Humor, a to už bližšie definujem podobu deja Noci v Istanbule, aj napriek téme, príťažlivé mužské telá, ale hlavne nadsázka s akou sa herci do práce pustili. Veľkosť, s akou tému ponúkajú, a netýka sa len farieb.". biela - modrá - červená", týka sa každého odtienku v nás v oblasti nastoľovania si vlastného práva na život.

Ale, ak som už použila pri žene ležiacej na zemi terminológiu " krvi ", v akom riečisku, ba až obehu, sa prostredníctvom a vďaka umeniu nachádzame? A, to v DPOH, ako aj inde.

Nie iba divák, aj umelec. Nerástol na vzoroch? Čo dáva? Nie je to viac, ako len prítomnosť večer čo večer na javisku? Nie je to odkrytá duša, ktorej sa aj z času na čas zhostí s nevďakom práve prítomný divák? Nie sú to tucty svojich zanedbaných ochorení či osláv narodenín vlastného dieťaťa, partnera? Ako by nazval zo svojho pohľadu, svoju prácu umelec? Ako by ju nazval divák, kus času, ktorý dostane od iného? Hodiny skúšobných procesov, pochybností o sebe, uvedomuje si , že možno je to čas aj jedného pre druhého. Samozrejme, odpoveď je vecou postoja, čo si z toho zrkadla Múzy zachovám.

Čo sa pomedzi riadkami do mňa doslova preštrikuje.

Preháčkuje. Čomu nechám otvorený priechod do vlastnej duše, čím sa obohatím a v neposlednej miere asi aj ochudobním, ak...

Preťať takýto kruh pre a proti - proti a pre, vychádzajúc aj zo zážitkov postavy, pomohlo autorovi umenie, čo aj v závere Sofia priznáva. Jeho chcenie pomôcť otvoriť oči inému, a nezostať doma plakať v kúte od nepochopenia.

Javisko ožilo životom, aj napriek jeho tragikomickosti, ale o tom to práve asi je, obliecť sa do červených trenírok a modrého županu, pustiť si hudbu, zatlieskať, a " pome ! "

Ale, „nenakakať si do vody“, lebo piť z nej budeme chcieť aj zajtra.

Veľká vďaka patrí odvahe vyzliecť sa z bolesti, a tým možnosť pre iných zostať zahalenými, práve preto je treba nechať slovo autora a tvorivého tímu v srdci dotepať s láskou a nezavrieť, nedopustiť sa však porovnávaní...

Lebo, láska je o tom. Láska človeka k človeku, k životu, bytiu. A, aj nám ju naplní, alebo zahojí, či nebodaj pomôže nájsť práve umenie, ak mu dáme príležitosť. Presne, ako život Sofie.

Noc v Istanbule - DPOH - Divadlo P. O. Hviezdoslava

Kristián Lazarčík / Alžbeta Vrzgula

Noc v Istanbule

Réžia: Alžbeta Vrzgula

Dramaturgia: Dáša Čiripová, Tereza Hladká

Scéna a kostýmy: Alžbeta Kutliaková

Hudba: Miloš Bulík, Kristína Smetanová

Fotografie: Ľuboš Kotlár

Premiéra:
‍23. 05. 2025

Dĺžka predstavenia:
65 minút

Vhodné pre:
15+

Osoby a obsadenie

Autorka/Suka: Mária Ševčíková
Mladšie/Gang: Filip Pavuk
Staršie/Gang: Peter Tilajčík
Chrt/Bulteriér/Plavčík: Braňo Mosný
Hoteloví poslíčkovia: Miloš Bulík, Kristína Smetanová

Autor: Jana Jurkovičová

Foto: Ľuboš Kotlár