Recenzia: Kabaret (The best of GUnaGU 1985-2025)

Hľadiac na 40 rokov venovaných divákovi si s pokojom vydýchne, že sa lekár anestéziológ nepobral Hippokratovu prísahu likvidovať, ako je dnes bežnou praxou, ale veľmi príznačne, hoci spôsobom oxymoronu, nie uspávať, či do narkózy dostávať, ale budiť.

Niekedy síce pár fackami, aj do vlastných radov, keďže už sme sa vďaka „lekára Google ", začali aj sami operovať, nielen diagnostikovať a liečiť, ale tu musím podotknúť nie iba vinou koronového obdobia...

Čiže, Viliam Klimáček, autor a režisér Kabaretu (The best of GUnaGU 1985-2025) na domácom javisku GunaGu, kde mu za tých 40 rokov pôsobenia 1985-2025, ktoré zhrnul, rodinu tvorilo množstvo umelcov, sa netají zdravým náhľadom pomenujúcim fakty. Jeho schopnosť poskytnúť v kritike východisko prináša divákovi vyslobodenie zo seba. Zo svojho vlastného zblúdilého jednania. Netreba vždy súhlasiť, o to divadlo, dokonca ani v dejinách, vôbec nežiada. Len umožňuje „porozklikávať“ v hlave všetky pre a proti. Nedá sa zmeniť minulosť, keďže posledná spomienka patrila nezabudnuteľnému Danovi Heribanovi, dá sa uvažovať, čo by sme mohli spraviť pre deti…

A, nielen jeho, v prvom rade tie svoje. Nehľadieť susedovi, čo má, všimnú si, že možno nie Mick Jagger, ale Paľo Habera je ozaj tým, pri ktorom chce plyšová figúrka pristáť na pódiu. Umeniu na Slovensku, oproti iným odvetviam, aj napriek občasným pochybeniam, možno denne ďakovať. Aj za krásne a vtipné, na a čo práve Klimáček so súborom nezabúda, všetko podáva totiž s humorom, pocitom: "Aj ty máš právo žiť, len otvor oči, neblúď, neurážaj sa a zobuď sa!"

Ale napokon, aj to je úloha anestéziológa, s ohľadom na človeka, zachovajúc zdravie jeho nervového systému, ktorý by ostrie noža "nedal", ho do zdravia, zobudiť.

Nádherné piesne v predstavení, podané tak s citom, že človek má dôvod pozrieť na mená, ktoré ešte nemal možnosť, a hlavne dôvod, dohľadať…

To všetko, ale z tohto dôvodu najmä pocit, že sa ruka v ruke dokáže um prenášať, či už na toho profesne mladšieho umelca, alebo aj diváka, ktorý potrebuje dozrieť tak, že Klimáčkove náročné očakávania a požiadavky na súbor, plus slovo a fakt, nájdu vchod do duše. Nájdu si dvere do každého, ktorý tam prišiel a niečo hľadá, a možno aj seba samého…

Aj vtedy, keď sa pozerá na poslednú fotografiu v predstavení a hovorí si, možno aj do vlastných radov, ako sme mohli..., čo sme mohli...

No, ako som už napísala, treba vyjsť a nedovoliť opakovať dejinám zatvoriť a nechať skamenieť, nepoužijem slovo srdce, v tomto prípade povinnosť a zodpovednosť umenia, ktorú si súbor Gu naGu plní, vnímať, že tu nie sme a nebudeme sami. Je tu aj sused, tiež má možno, a možno oveľa viac trápení, menej kričí o nich, ako je už pre nás Slovákov príznačné, niečo nás bolí, tak mňa najviac, niečo som dobré urobil, tak jedine ja najlepšie...

Zabavme sa na sebe, no nesmejme, nevysmievajme. Všímať si a upozorňovať,a keď som dostal o čosi viac, ako aj v prípade tvorcov a zakladateľov GunaGu, pomôcť, reflektovať, podať aj nepodateľné tak, aby sa človek vo vlastnej stolici v duši neutopil. Pozeráme správy kade - tade po stránkach, čiže práve toto sa deje, nedokážeme vyjsť z výkalov iných, a považujeme ich za vlastné, nechajme sa viesť ďalšími rokmi, krokmi a voľbou tvorcov ako sú Klimáček, Šebová, Abrahámová, Horján a mnohí iní, ktorí už za ruku vzali nejedného herca, herečku aj zo SND, a majú nos vidieť talent v mladom, a aj krásnom. Divadlo ťa nepríde zbiť, nebude ťa nútiť, nedotiahne ťa násilím, len sa ťa dotkne… Na tebe je ale, či vstaneš.