Recenzia: Mladé herečky z Cirkevného konzervatória v Bratislave, spoločne s pedagógmi, otvorili to, čím je človek človekom.

Krása spájajúca sa s ladom tanečných krokov a slov. Harmónia, ktorá sľubuje oddych, zamyslenie sa a čas na úvahu.

Toľko na úvod o spomínanom predstavení Archetypy žien v divadle Colorato.

Hoc v čiernom odetá, napriek tomu odvážna, krásna a vždy mladá. Pre každého. Duša ženy. Najmä pre seba samú. Vedomá si svojich schopností, no hlavne vlastného poslania. Byť raz matkou, raz zvodnou, no popritom nevinnou, hrdinskou, ale i domýšľavou a panovačnou. Byť tou, ktorá je nevyhnutnou súčasťou rodiny. Poslúchať, ale neuposlúchnuť, ak jej všetko berú.

Študentky vsadili na zohratosť tímu. Z kompaktného celku plného harmónie vytvárajúceho pocit celistvosti sa vždy vynorila žena inej, vlastnej tváre.

Tá, ktorá zmení svet, utkveje v mysli. Stáva sa základom stvorenstva.

Ťažko sa hľadajú slová pocitu ukotvenia tejto inscenácie, ktorá poskytuje celú líniu. Predstavte si reťaz, alebo lano, ktoré ak chytíte v deň zrodu človečenstva, postupne držiac ho prechádzate po moste ako cez Danteho Peklo, Očistec a Raj , vidíte lásku, zradu, klam, oduševnenie, nachádzanie, straty...

No, predovšetkým vieru v Niekoho, kto vidí, že krása, ktorú duša ženy osídľuje, hoci občas potrebuje vykúpenie a obeť iným človekom, neraz z lásky, nie je náhodná.

A, herečky, či skôr dievčatá, ešte deti z Cirkevného konzervatória, no už pripravené na život umelca to potvrdili. Klamali by sme, že nevediac ako, ale v divákovi zámerne vyvolávajú otázku: „Archetypy?“  Veky ženy -  ženy vekov… Žena sama.

Ešte v mladom dievčati sa vďaka tomuto umu, nachádza schopnosť ochotne sa posunúť.

More, jeho vlny, ladnosť pohybu...

Dlhšie som hľadala slová, lebo po pozretí dvoch predstavení mladých ľudí na rovnakom javisku krátko po sebe, kedy popri úvahách, kam to spejeme, sa zrazu niečo stalo.

Človek, ľudia alebo dokonca spoločnosť, ak kumštu dávajú len malé postavenie...

Prezrádza o nás viac, ako si myslíme. A, ako sami chceme. Nielen o tých, čo ho majú v krvi, ale o tých, ktorým práve umelec nastavuje zrkadlo.

Hľadajme ho v takejto kráse. Kladie otázky, pomáha, dáva priestor na východisko a k ničomu nás nenúti. Spočiatku nám bude možno málom, bude detinské, trápne. Nie dosť dôležité. Jednoducho, nebude nám stačiť.

Podobne ako v literatúre, autor Viliam Turčány bol a zostal dieťaťom a aj napriek tomu, zo svojej výšky sotva vyše 160cm, siahal do výšav. Búril sa voči poézii hlavolamu, alebo akémusi ježkovi v klietke, poézii v podobe nehomogénnej spleti slov v tvorbe nadrealistov.

Nie preto, že by nerozumel potrebe povedať o hroznom pocite z nedávno skončenej vojny, ale preto, že veril, že len poriadkom v duši, uchovaním si a sprostredkovaním takéhoto krásneho, dokážeme zvíťaziť a nastoliť poriadok v našom živote.

Ak nám teda nepomôžu hrôzy dejín minulého storočia, ktoré ešte neskončili v ľuďoch postupne odchádzajúcich, a my tú niť života nenadviažeme, pomôže nám nazrieť do duše mladého človeka, ktorý dostal takýto dar. Mladé herečky spoločne s pedagógmi a spolupracovníkmi  z Cirkevného konzervatória v Bratislave otvorili to, čím je človek človekom.

Autor: Jana Jurkovičová