Recenzia: DPOH zapĺňa biele miesto v našej histórii po dobrom a nežnom srdci, ktoré patrilo Bratislavčanke Alžbete Güntherovej-Mayerovej
120. výročie narodenín známej rodáčky ešte z Rakúsko - Uhorska si uctili umelci a vedenie Divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave Dramaturgickým úvodom k predstaveniu Bratislavské srdce, ktoré je venované zakladateľke slovenskej umenovedy, historičky umenia a talentovanej tvorkyni prvých reklám na Slovensku - Alžbete Güntherovej-Mayerovej, prezývanej „Lili“.
O procese prípravy a samotnej osobnosti, ktorú si pripomenuli, hovorili autorka textu Anna Grusková a historik a teoretik umenia Július Barczi.
Krásnou a nezabudnuteľnou pre prítomného diváka sa stane po zhliadnutí predstavenia Anny Gruskovej s názvom Bratislavské srdce v DPOH slovenská historička umenia a publicistka Alžbeta Güntherová-Mayerová, alebo „Lili“, ako ju všetci volali.
Tvorcovia ju predstavili aj ako nádejnú umelkyňu v oblasti reklamy, historiografie, najmä v odevnom odvetví, zakladajúcu oveľa dôstojnejší a precíznejší pohľad na umenie, ale hlavne ako človeka. Nechali prevravieť vďaka podrobnej rešerši nie množstva dostupných materiálov a zdrojov, hlavne pocity tých, ktorí ju poznali.
Postavu ozaj unikátne, hoci sa málokedy upriamujem na výkon, stvárnila Anikó Vargová.
Jej hodnovernosť, čistota, neha, láskavé materinské srdce, ktoré ale venovala „Lili“ aj rodiacemu sa slovenskému národu, podala divákovi herečka tak, akoby s rolou naozaj zrástla.
Hovorili rovnako o žene, ako aj o človeku, matke, umelkyni, ale najmä o jej význame pre našu históriu.
Je ozaj dôležité a unikátne, a veľmi podstatné, keď hľadisko naplnia mladí ľudia. Keď javiská divadiel ponúkajú témy „tragédie národa“, možno aj oblečené do nádherných dobových šiat čiernej farby s bielymi volánmi na štíhlej postave Henriety Mičkovicovej ako " pamäti, inventára, súpisky...alebo, môžeme skôr povedať, nevypočutej histórie...".
O Akcii B sa v umení už hovorí, hovorí sa a píše o nemilosti, trýzni. O nevypočutí...

Ale o láske takejto ženy, „Lili“ - Alžbete G. sa vyplatí dozvedieť z javiska DPOH aj viac.
Žena, ktorá môže ukázať cestu. Jej syn Peter, ktorý sa hry nedožil a zomrel ešte pred jej uvedením v roku 2024, by isto oponoval. V hre zazneli aj jeho slová: "Bola utrápená a bolo to na nej vidieť..." .
Ocenenie od dieťaťa takejto ženy by asi spoločnosť nedostala ešte ani dnes, pretečie ešte veľa vody, aby sa zahojili takéto rany, ale zúročená snaha tvorcov vyniesť na svetlo, a pred zraky diváka, život a postoj k národu, jeho úsiliu a tvorivosti od tvorkyne a historičky Alžbety Güntherovej-Mayerovej, je sám osebe oslavou slova, slávou dobra, nevymierajúceho pochopenia, možno i náznak toho, čo nám AI zdanlivo ničí - schopnosti toho druhého vypočuť.
V prípade „Lili“ i po smrti jej odkaz napriamuje niť, os ducha smerujúcu od človeka k Bohu, alebo nás, jedného k druhému. Zatiaľ umelca, diváka, čitateľa… Najmä toho, ktorý je ochotný počúvať.
Vnem, ale má každý z nás, vieru môže dodať jej postava, ako aj stvárnenie herečkou, samotná inscenácia a jej úsilie predostrieť vedome a cielene práve túto charakteristickú črtu ženy.
DPOH ponúka cyklus o osobnostiach a Anna Grusková pripravila spracovaním dostupných materiálov, krásny koncert na prebudenie dobra, alebo úvah o tom, ako možno k nemu pristupovať. Aj o tom boli slová a myšlienky historičky, preto sa oplatí kúpiť si aj bulletin. Nahrádza biele miesto v našej histórii po dobrom a nežnom srdci, chápajúcom a odpúšťajúcom, ktoré patrilo Bratislavčanke Alžbete Günterovej-Mayerovej, prezývanej Lili.
Autor: Jana Jurkovičová
Foto: Robert Tappert, AVU SNG
Súvisiace články
Recenzia: DPOH v novej sezóne "roztancovalo" dejiny...Noc v Istanbule
Umenie je jednou z foriem ľudského prejavu, ktoré hoci nemá v sebe ostrie noža, dokáže sa zarezať tak hlboko, kam ani laserový lúč operatéra pri operácii oka nedosiahne – do ľudskej duše. V predstavení Kristiána Lazarčíka - Noc v Istanbule s podtitulom Žena, Suka, dlaň, kosť ide o náročnú tému ľudského cyklu vlastných myšlienok.
Recenzia: Kabaret (The best of GUnaGU 1985-2025)
Aj Picassova holubica v ópiovom opare môže s vďakou dnes vzlietnuť pri pohľade na tvorbu slovenského divadla GunaGu.
Absolventské predstavenie Cirkevného konzervatória v Bratislave Archetypy žien, uvedené v závere sezóny v Teatro Colorato, bolo snúbením sa pocitu s pohybom a vzájomnou výpoveďou z duše ženy.
Recenzia: Úvaha mladých umelcov v divadle nastolila otázku: „Pomsta, alebo odpustenie?“
Nebýva zvykom zrecenzovať predstavenie, ktoré sa asi nezopakuje, čo je veľká škoda, ale ak je práca študentstva a pedagógov taká presvedčivá, minimálne si obe strany zaslúžia spätnú väzbu.
Recenzia: Kniha Juraja Šebestu nie je len pre divadelníkov a pedagógov, ale najmä pre mladých
Titul predstavili v decembri minulého roka na pôde Divadelného ústavu.
Dve línie a dve podstaty, rovnako rozdielne ako i podobné. Dva príbehy. V oboch pozeráme v ústrety približujúcej sa stene s nápisom Smrť.
Recenzia: Panna z Černého mora v Divadle Aréna pripúta do sedadla v hľadisku dieťa i dospelého
Spolupráca Divadla Aréna v koprodukcii s Dezorzovým lútkovým divadlom a bakalárskym ročníkom bábkoherectva VŠMU za finančnej podpory Fondu na podporu umenia prináša do areálu divadla, ktorý sa stane na ten čas nevšedným a tajomným legendu, povesť ale i rozprávku v jednom s názvom Panna z Černého mora.
Premiéru malo predstavenie v Divadle Aréna pred Vianocami v minulom roku. Hirošima, moja láska, napĺňa nielen hľadisko divadla, pohládza, ale aj budí.
Recenzia: Krvavá svadba v SND ponúka cestu k jasu
Činoherné predstavenie Krvavá svadba odpremiérovalo Slovenské národné divadlo minulý rok v novembri.
Recenzia: Vtedy sa nám slovo Stanislava Štepku stane zrozumiteľnejším, keď spomalíme
V novembri minulého roku uviedlo Radošinské naivné divadlo premiéru hry Stanislava Štepku s názvom Ako sme sa hľadali a podtitulom Správa z hlavnej cesty.