Recenzia: Il Buio - hrdina, ktorý sa nebojí tmy v Teatro Colorato

Čo so snami dieťaťa, keď vám raz Tma otvorí oblok do svojej duše?

Nie, nie je to štylistická chyba. Áno, do jej vlastnej duše. Možno chce byť ozaj len milovaná. Možno je ňou priateľ, otec, stará mama.

Rozprávka Il Buio, ktorý sa už tmy nebojí, si zasluhuje špeciálnu pozornosť. 

Krásu bielych perál padajúcich z krku dieťaťa vidno ako pavučinku s rosou na každom vlákienku. Doslova je možno v rozprávke počuť padať korálku po korálke, kedy sa jej detské nôžky menia na nohy ženy kráčajúcej, občas letiacej ako tieň, aby o tento sen dieťaťa neprišla…

A to všetko tak, aby náhrdelníček z knihy plný Julinkiných starostí preletel v kufri Arabely, hoc je už treba občas aj pohnúť rukami a utrieť nimi prach, nie iba otočiť prsteňom, vystačil až do dospelosti. Hovoríte, že rozprávka je o chlapcovi? A, prečo nie o každom z nás. Každý sa občas zľakne tmy vo svojej duši, je ale podstatné strach z nej prekonať. Možno nám chce podať iba ruku, ako to bolo v prípade Il Buia.

To tichučké sólo lásky v tieni každého z nás je povinnosťou rodičov, matky - otca, ktorí sa napokon i na tento Tieň zmenia, aby nepretrhli ten zvonivý hlások svetielok Vianoc, Dobra spomedzi nás, a tým zo syna, dcéry.

Peter Pavlík a Ivana Lechmanová ako bábkoherci, ako i hlas Petra Weincillera ako otca ll Buia, ktorý ho ukladá spať. Čo je dieťa? Človek.

Opýtajte sa umelca. Aj toto predstavenie je produkované dospelými ľuďmi, ktorí vďaka schopnosti neustáleho ponoru neklamú. Nie.

Nádherná hra svetielok Igora Iliťa, za zvukov a hudby Zuzany Strnátovej a Denisy Uherovej na scéne Michaely Truban Zajačkovej, ktorá na sny detstva nezabudla nielen pri tvorbe scény ale aj bábok.

Koncept a réžiu vytvorili Paula Belická a Peter Pavlík.

To je um. Vedieť byť a neprestať byť dieťaťom. Len, prečo je tento hlas taký tichý, že naňho treba tmu, zvončeky...

...kam sa poberá? Kto je Noc? Na pôde Divadla Colorato je moja úvaha dovolená, ak sa spýtam: " Nie je to tiež Mať a nie iba mať…,“ no, aj, ale najmä pocit pokoja a času pre dieťa. Ten tu stále medzi nami je, neodišiel, aj napriek tomu, že na neďalekom námestí popribúdali vitríny, hoci nie " s cukrovinkami Čierny princ z Kolesa šťastia ako prvý záblesk slobody po 89-tom", ktoré sa nám už mália, ale s ceruzkami s koníkmi... Nie len, samozrejme.

Il Buio nás naučí sa Tmy nebáť. Prebehnime s ním, a spolu s deťmi nad panelákmi, do tajomného lesa, vráti nám možno i spomienku na fascinujúci seriál Teta, kde bol gróf Drakula evidentne tým najmúdrejším človekom lebo aj on vedel, že ak niekto zostáva z vlastnej alebo z cudzej viny sám a bráni sebe alebo iným milovať a byť milovaným, sa z neho skôr či neskôr stane strašidlo. "Skôr, alebo neskôr."

Ale, povedzme si, ako to skončilo? No? Nespomínate si? Zamiloval sa do pani lekárničky, Klárinej mamy, tej, ktorá tak nepriala Albertovi lásku svojej jedinej dcéry Kláry.

Aj Igorovi a grófke Alžbete Báthoryovej bolo odpustené. Mohli tak obaja odčiniť svoj skutok a kliatbu rytiera Teodora z podzemia tým, že pomáhali Albertovi a Kláre s potomstvom.

Klamali by sme, ak by sme tvrdili, že rozprávky nás neformujú. Že nevnášame najmä do presne tohto typu prejavu, ako je tento, svoju pamäť. Pamäť na to, ako nás uspával hlas Macka Uška, nedeľné ráno a popoludnia spríjemňovali Mach a Uľa.

Kto nebežal zo školy po celé tri týždne rýchlo domov, aj keď inak trávil všetky dni s kamoškou, keď v čase jarných prázdnin dávali denne pre všetky kraje Saxanu.

Zalovme v pamäti.

Autor: Jana Jurkovičová