Recenzia: Príhody tuláka po Slovensku v Divadle Astorka

Možno aj tak by sme mohli nazvať inscenáciu Príhody tuláka po Slovensku, ktorá vznikla na javisku Divadla Astorka Korzo 90 v Bratislave „voľne podľa próz“ Martina M. Šimečku v réžii Juraja Nvotu.

Príbehy zdramatizovalo duo Jakub a Juraj Nvota. Dramaturgiu mala na starosti Andrea Domeová, scénu a projekcie: Lukáš Kodoň, kostýmy: Mona Hafsahl, umelecké masky: Martin Blizniak, hudbu: Jonatán Pastirčák a Martin Štefánik, a napokon, pohyb vznikal pod taktovkou Laca Cmoreja.

Predstavenie bolo na javisku Divadla Astorka odpremiérované v roku 2024. Nedávno sa však na scéne v úlohách, ktoré predtým stvárňoval iba Marián Labuda, premiérovo predstavil aj Jakub Somora.
 

Viera vs. fatálna odmlka úsmevu našej duše. Toto všetko ponúka javisko Divadla Astorka v predstavení M. M. Šimečku, teda v podaní tvorcov, ktorí skrz jeho slová na „plátne javiska“ ako pohyblivú fotografiu našej fantázie, ako fascináciu toho, čo všetko ponúka divadlo, ako obraz z autorových ciest. Jeho výstup, odkaz.. Cez zhmotnenie myšlienky, jeho nastavení, ale aj napriek tomu zaužívanému, je schopný vnímať zmenu. Prijať ponúkané. Prechádzať od objatia stromu k objatiu "zbojníka Tatarku" a ponúknuť to ako jedno zo zákutí svojej mysle. Tvorcovia sa s prózami pohrali a pre diváka pripravili líniu vypovedajúcu o tom, ako je dobré stáť na zemi, no napriek tomu sa nebrániť novému a nestrácať nádej.

Čo je prínosné, a vskutku pre diváka pozitívne, je neabsolutizovanie svojich názorov a rozhodnutí pri výbere cesty, stretnutiach, ale najmä láskavosť prijatia toho druhého. Jednoducho, dať šancu sa prejaviť. A, ak aj nie do života, vezme si, ako divák vidí na javisku, z takéhoto krátkodobého vnímania toho druhého, aspoň ponaučenie.

Autori dali najmä v závere možnosť prostredníctvom hlavnej postavy tuláka, ktorú stvárnil Ady Hajdu vyjadriť jeden veľmi pekný názor, že naše cesty sú niekedy ako priamky, no napriek tomu sa niekde v nekonečne vďaka lomu vesmíru majú šancu stretnúť. A, iné sú zasa rôznobežkami, ktoré sa už dnes pretínajú.

Tu vidíme, že aj napriek tomu, že sa tulák ocitá v bludných kruhoch nevyrozumení v okruhu priateľov, v sklamaniach ľudí pracujúcich s drevom, kde krajina plytvá vlastnou kvalitou pre iných, a " doma opäť nie je nikto prorokom"...

Že, aj tak ako autor , ako aj umenie divadla ako sprostredkovateľ, ponúkajú predsalen možnosť zväčšiť ten náš polomer okruhu pohľadu, a vari nezotrvať v beznádeji.

Veľmi zaujímavá je úloha slova, slov ako takých pri vytváraní scény, kde nám otvárajú dušu samotného novinára, a autora, i tejto predlohy, ale i rovnako to, čo nás tvorí. Slovo. Za všetkým, čo za sebou zanechávame, chceme či nechceme.

Práve toto sa ale v inscenovanom diele stalo východiskom pre diváka. Uvedomenie si vlastných zabehaných cyklov a byť ochotným z nich vykročiť ku spomínanej "Studničke", k poľudšteniu sa a prijatiu inakosti či menšín, ktoré ku nám pre tragédie pribúdajú. Je náročné uvedomiť si, no veľa ráz hlavne našim deťom ukázať, ako nespôsobovať traumy z vojen tam, kde už sú. V dušiach i tých najmenších vedľa na sedadle autobusu, vo vlaku, z náletov, z pobytu v krytoch... Dva razy ich zlomiť. Je teda možnosť, azda aj takýmto spôsobom ako je poukázať na pobyt ukrajinskej niekdajšej herečky, teraz ale v našej krajine, všímať si aj to naše vlastné dieťa a krajinu. To v prvom rade si zasluhuje pozornosť.

Citlivosť, lásku, porozumenie nebezpečenstiev, aby sa im aspoň nastupujúca generácia dokázala vo väčšej miere vyhýbať. Aby sme sa neocitli na mŕtvom bode, trebárs i z diela Guy de Maupassanta s názvom Guľôčka, kde vidíme čo strácame v dieťati. Možno i zo seba, ak tomu nášmu necháme pre vlastnú nevšímavosť a ego vtisnúť do rúk minulosťou skrvavenú bábiku. Nejde len o doslovný preklad, ak si čitateľ obraz vie predstaviť, ale o to, čo tu pre naše potomstvo vlastným jednaním zanechávame.

Poviete si, téma z iného diela. Dokonca, javiska. Nie však, je to téma zo školských lavíc denného života, zo zdravotníckeho zariadenia v povolaniach upratovačky či sestry, ako i denne pri návšteve kaviarní, okolo seba, keď si okolo ozaj už mnohokrát ten spomenutý polomer okruhu nazerania na okolie nedokážeme zväčšiť. Čo ak by sme ale o tých pár centimetrov ďalej v človeku našli raz viac porozumenia ako sme čakali...

 

Som preto nesmierne vďačná autorovi, novinárovi, mužovi mnohých umov a prehľadu, rovnako divadlu, že na malej ploche zvýraznil slovo. Kritiky, slovo lásky, konštatovania.. najmä však, - slovo nádeje a spolupatričnosti -. 

Sme/ som súčasťou, mám nárok zmeniť život, hoci už až tak nie ten svoj a dnes, ale práve práca s výstupy umenia mapujúceho viacero uhlov pohľadu, práca vo výchove, rodičovstve, môže nastaviť takýmto spôsobom život nasledujúcich generácií. Môže sa stať východiskom a z viacerých rovnobežiek vzniknú priesečníky, ak si v sebe človek nájde otvorenú myseľ.

Autor recenzie: Jana Jurkovičová