Recenzia: Stanislav Štepka v rúchu Adama

Premiéra bola 21. a 22. novembra 2025 v domovskom divadle.

V inscenácii nám dovolil pohľad, alebo skôr prelet, ponad jeho krásny a veľmi podstatný život tvorcu a človeka.

Stanislav Štepka je totiž autorom, ktorý počas života napĺňa nielen hľadiská, ale najmä srdcia, a to nie iba láskou, humorom, ale i kritickým myslením, či chcete alebo nie. Stačí, ak raz do jeho tvorby ako divák načriete. Hoci sa on sám evidentne zhodnocuje, že na prvý pohľad má stanovené hranice, ktoré nemožno prekročiť, ako vďaka spomínanému predstaveniu vidíme, ale láska napokon všetko zdolá.

Je fascinujúce, ako kriticky autor na seba nazerá, no nádherné, že počas celého života obdivuje jedno, ženskú krásu, nehu, materstvo a lásku, ktorá popretkávala aj každé jeho dramatické dielo uvedené v Radošinskom naivnom divadle . V postave Katky Kolníkovej, formujúcej zrod niečoho tak pre Slovensko vzácneho, ako Radošinské naivné divadlo určite je, divákovi odkrýva podstatu hodnôt, ktorými sa aj vďaka tomuto úvodnému nastaveniu tváre divadla, riadil.

Dokonca, ono jediné dokáže zbúrať mantinely medzi kráľom a žobrákom, medzi sýtym a hladným, a najmä, medzi mužom a ženou. Každého zosnovateľa dôležitých dejinných udalostí stavia do úlohy milenca, človeka, dáva mu tvár, postoj, názor. Tvorí z neho ľudskú bytosť. Nie, nemá mať prečo každý len ideálne vlastnosti, a ani to tak nefunguje. Možno ten, kto ich má príliš, a nedokáže žiť uvoľnenejšie, by mal z takéhoto, aj nášho medziľudského či súrodeneckého vzťahu, čerpať a druhý zasa, ktorý ich má príliš a nevie sa ukotviť a nájsť svoje hranice, sa má vďaka láske k takémuto človeku, vzpriamiť. Pozrime na spomenutého majordóma Gusta, ktorého sám Stanislav Štepka, ako druhú časť „toho bohéma“, predstavuje. Čiže, do inscenácií, ako i do tejto najnovšej hry v Adamovom rúchu sa usiluje vtkať len akýsi jediný možný princíp tak spolužitia, ako aj žitia každého jedného z nás so sebou samým.

Autor a herec vidí každého z nás, oprašuje ľudskú bytosť od milých, niekedy trápnych, inokedy väčších či najväčších neduhov. Nepozerá sa nám ale do očí, keď spomedzi nás na javisko „tvorí“, s opovrhnutím. To sa ozaj počas jeho dlhoročného pôsobenia a existencie RND nestalo. A, za to mu patrí veľká vďaka. Na sebe, na „Gustovi“, jednej z častí jeho pováh, nám ukazuje, ako sa dá všetko. Dáva návod, ako by sme mali uvažovať aj my, diváci. Nemiluje, hádam, každý z nás? Ak ešte nie, nechcel by? Nerobí z nás práve neláska netvora? Alebo prílišná sebaláska, z ktorej môžeme polovicu niekomu darovať?

Možno i takéto otázky položil vo svojej hre našim dušiam. Nechýba pieseň, krása, nostalgia, pohľad do minulosti, do seba, okolo seba... Kritika seba samého sa nám ponúka, opätujme ju na svojej strane aj my. Všimnime si, ako si uvedomuje potrebnosť detí. Len divadlo? Ozaj. V živote nám netreba nite? Chlapec ukončuje predstavenie podaním listu, či bieleho papiera, divákovi.

Áno, toto bolo možno náhodné a iba v ten večer, odkaz principála chlapcovým rodičom v hľadisku, ktorí ho čakali... Ale zaujímavé je, že na tomto som si uvedomila, čo znamená "biely papier". Na začiatku príde, a na jeho konci má už na sebe veľa, veľa slov… a, len na človeku samotnému je, ktoré si naň nechá vtlačiť. Nie vpísať. Úvahám a počutému sa nikto z nás nevyhne. Vtláčame si všetko do seba vedome my sami.

Stanislav Štepka v tomto predstavení spojil slová našich básnikov túžiacich po láske, mieri, miere a viere, o tom, že nesmieme zabúdať na seba, hranice, ktoré u človeka nemožno prestupovať, ale aj tie nás potom zohľadňujú v láske, ak si ich prestúpiť necháme. Pokiaľ až môžu k nám pristúpiť tí druhí. Že v dcére jeho bývalej lásky a obdivovateľky našiel seba. Ocitá sa tak ako druhá časť jeho osobnosti, spomínaný „bohém, tvorca“ oproti zrkadlu svojho vzťahu s Marcelou. V jej spomínanej dcére, ktorej o sebe zrazu rozpráva…

Láska, ktorá nemá byť prečo zlá a ani dobrá, nám v autorovi, ako je Štepka, priniesla vzácny poklad pre našu krajinu. Pre samotného diváka sediaceho v hľadisku, ale najmä toho, ktorý si autorove myšlienky dokáže uchovať pre život.

V Adamovom rúchu

Autor Stanislav Štepka
Hudba Juraj Haško
Réžia Juraj Nvota

Nová pôvodná téma RND (a isto v mnohom aj dosť prekvapujúca) v pripravovanej pôvodnej komornej komédii Stanislava Štepku V Adamovom rúchu je akoby štylizovanou literárnou sondou či svojským pokusom o dramatickú a humornú sebareflexiu dramatika a jeho divadelnej tvorby.
Počas veľkého knižného rozhovoru navštívi dramatika nástojčivá, extravagantná novinárka, ktorá ho atakuje a nešetrí otázkami na telo o podstate a súvislostiach jeho dramatickej tvorby, ale aj  súkromného života. Tým kruto spovedaným, ak nie aj doslova odhaľujúcim sa dramatikom na scéne, je dramatik Adam.
Počas rozhovoru s novinárkou sa na scéne zrazu v retrospektívach odvíjajú vtipné intímne príbehy zo života dramatika, najmä so ženami, pričom dramatika Adama novinárka počas rozhovoru natelo doslova vyzlieka do Adamovho rúcha. Dozvedáme sa intímne veci o dramatikovi, ale aj jeho tvorbe a dobe, ktorú dramatik žil spolu s nami.
V dramatikovom byte je majordómom plukovník v zálohe Gusto, dôsledný a verný pomocník, ktorý fanúšikovsky verne lipne na autorovi a jeho tvorbe, ale aj nečakane rozbieha svoj nový vlastný životný príbeh.
A tak sa nečakanými a prekvapujúcimi textovými a inscenačnými prostriedkami dramatik predstavuje divákom v novej, nečakanej scénickej a hudobnej podobe a my sa dozvieme veľa nového a prekvapivého z jeho pestrej minulosti divadelníka.
Samozrejme, aj táto Štepkova hra či clivá komédia obsahuje všetky typické znaky poetiky Radošinského naivného divadla: autentické a vtipné ľudské humorné príbehy, ale aj lyrické piesne, ktorých autorom je hudobný skladateľ Juraj Haško, réžiu má osvedčený režisér RND Juraj Nvota a premiéra je naplánovaná na jeseň 2025.

Autor recenzie: Jana Jurkovičová

foto:© Stanislav Bajer