Brať sa trochu z nadhľadu, nie tak vážne, ale najmä s humorom každého dňa... Alebo, pozerať sa na seba, kolegu, okolo seba, ako na človeka? S úctou. S pocitom práva nechať za sebou myšlienku pre druhého. Hoci i okoloidúceho.

O spomínanej inscenácii Stanislava Štepku Tvár z bilbordu, ktorá mala premiéru v marci tohto toku ako o " riadnom prírastku" hovorím preto, lebo hra už vo vnútri žije životom hneď dvojičiek. Preto môže názor nezainteresovaného a nepripraveného diváka rozťať vo dvoje. Ale zasa, aj chlieb dostáva od úvodného používateľa dve požehnania. Za lásku i z vďaky.

Režisér Ondrej Spišák a inscenačný tím sa pri príprave " bavil" zaručene minimálne ako diváci...

To je jedna stránka. A tá druhá prináša so sebou mnoho otázok.

Koľko je ľudí, ktorí by si tak mnohoznačný obsah medzi slovami, "... Ďakujem.... Dovidenia", mohli bez hanby a rizika dovoliť. Najmä ale rizika.  Spočiatku ma na predstavení Tvár z bilbordu prekvapil politický nádych, čo nie u Stanislava Štepku zvykom. Preto som čas venovala skôr hľadaniu nite odvíjajúcej sa od starého otca, ktorý má nezvyčajnú túžbu. Je za ňou duša...a, hádam, myšlienka starého otca, ...”áno môžem sa dať kritike napospas”. Nie je to krásne, ako sa dajú spojiť v predstavení dve paralely, jedna umelo vyrobených politických figúrok, ktoré je človek za života nútený vídať, a nielen to, ale aj strpieť vietor nielen v plachtách ale i na účtoch pracujúcich. Človek je dnes ale neraz rád, že má vôbec formu (vnímaj zdravie), aby do práce chodil. Buďme radi.

Viem, že ani úvaha, dať konečne " tvár" čestného človeka na obraz žiale života mnohých nezahojí. Minimálne, nie hneď. Ale, verme, že raz sa do stredu posunie. Ku každému od pravdy rovnaký kus. A, nikomu konečne už do vlastníctva.  

Práve preto, vďačná aj za politickú recesiu na javisku spisujem úvahy, ktoré predstavenie nesie a ponúka. Ponúka dve nite a spája v jedno klbko.

 Stanislav Štepka prináša tento raz ozaj priestor na širokú škálu pocitov. V mnohých možno aj odmietnutia. Ako sa komu páči. 

Zdanlivá plocha " nikoho " na onom bilborde nám evokuje právo na pocit, " to som ... môžem byť, ja.."

Problémom môžu byť ale skutočne zdvorilé a úctivé slová vďaky za život samotný. Môžu veci komplikovať. S tým už by si každý nevystačil. V každom prípade, predstavenie, ktoré je spracované ako televízna šou, kde diváka sprevádzajú dvaja moderátori, pripraví aj dôvod na dlhotrvajúci smiech ako i úsmev, neskôr úškrn popod fúz. René Štúr, ktorý sa s textom nenadrel, ale s pózami a asi aj zadržiavaním vlastného smiechu pri predstave samého seba v postave, áno. Je to skvost. Ako bolo v predstavení povedané, " priam neobrúsený diamant". Musíte si to pozrieť, pochopíte. Jemné, napočudovanie v porovnaní s realitou ozaj slušné a skúste, uvidíte, že sa dokážete vďaka inscenácii zasmiať konečne aj na biede dneška.

Samozrejme, "Stanislav Štepka a politika", toto spojenie sa nemusí každému divákovi, ktorý práve od správ v nádeji do RND ujde aby našiel oázu v púšti, pozdávať. Po pozretí si ale celého predstavenia si človek odnesie úplne niečo iné. Odstup od púšte samotnej a možno priestor mať oázu všade.

Najskôr má divák v hlave slová starého otca z bilbordu, potom slová, ktoré by, dajme tomu, chcel nimi povedať autor hry, uvažovanie prítomného a konfrontácie o politizovaní ale v tom všetkom ho prevalcuje komediálnosť. A, v prvom rade, slušnosť podania takýchto úvah.

Trvalo mi dlhšie nájsť množinu slov ku svojej spokojnosti, ktorú zahŕňa obraz tela človeka v starodávnom obleku s kravatou a:.. Ďakujem... Dovidenia..."

Pre jedného jama, iného most, ďalší, ako bolo spomenuté, nemusí nájsť spokojnosť, ale ten posledný, nájde vďaka tejto " tvári bez tváre", z bilbordu, svoj obsah. 

Toto želám aj vám. Vnímať, cítiť, nesúdiť hneď, netvrdím, že neuvažovať, no skôr možno postupne dosádzať, ako posudzovať, hľadať paralely, a najmä, vždy to, čo máme s tým, čo nám najviac udiera do očí, a my sa všakovako bránime slovami, to ja určite nie, som iný/á, spoločné. Paradoxne, práve s takýmto človekom, ktorého sme videli ako toho “najhoršieho”, všetko.

Majme sa radi. To nám chce inscenačný tím celé tie roky povedať. Pozrite sa, aká krásna mozaika, škála ľudských charakterov a farieb postáv, nás ľudí, sa už na javisku vystriedala. Vďaka našim slabostiam, chybám a v neposlednom rade láskam. Učme sa komunikovať, nie vždy nám to :"Nó!", postačí. Možno, nó, keď potrénujeme v mladosti telo, áno, na chvíľu. A, čo tá hlava. Iba s tým, " no," nám ňou totiž kdekto zatočí, a nie vždy tým správnym smerom.

Niekedy je totiž cesta návratu zďaleka priťažká. Záleží na tom, ako to celé spojíme s bytím. Čím sa staneme. Či tým, čo chceli z nás iní, alebo sebou.

Držať hlavu vzpriamene pri každom rozhodnutí a nesklamať seba.

Radošinské naivné divadlo: Tvár z bilbordu

Popis podujatia

Správy o tvárach a hlavách

Hlavnou témou hry Tvár z bilbordu je sila marketingu a povrchnosť spoločnosti, ktorá sa rozhodne dať priestor prázdnym, mediálne vyrobeným tváram, zatiaľ čo skutočné ľudské hodnoty zostávajú v úzadí. Autor prostredníctvom prostredia médií a marketingových stratégií reflektuje súčasnú dobu, v ktorej sa rutinne vyrábajú tváre bez obsahu s cieľom riadiť spoločnosť.

Konfrontujú sa tu dva hodnotové systémy: na jednej strane svet imidžu, v ktorom je dôležitejšia forma než obsah, na strane druhej presvedčenie, že nenápadný odkaz obyčajného, no čestného človeka môže tými druhými „zatriasť“ viac, než charizmatická tvár bez obsahu. Tento konflikt sa výrazne prejavuje v napätí medzi agentúrou, ktorá tvrdí, že tvár predáva viac než myšlienka, a postavou Dominika Mravca, ktorý svojou autenticitou a nenápadnosťou rozvíri hladiny mediálneho sveta.

Dominik Mravec nie je postavou zahľadenou do seba. Bilancuje svoj život a prostredníctvom bilbordu sa snaží zanechať jednoduché, nenápadné posolstvo – že život sa dá prežiť slušne a dôstojne. Nejde o veľké ani patetické gesto, ale o tichý postoj, ktorý kontrastuje s hlučnou mediálnou realitou.

Aktuálnosť hry nastolí v predvolebnom období tému, či má tichá, nenápadná slušnosť ešte miesto v dnešnom svete, ktorý dáva do popredia vonkajší imidž a povrchnosť. Hra ponúka divákovi priestor na uvažovanie o hodnote autentického ľudského postoja a dôležitosti zostať v prvom rade slušným človekom.

Účinkujúci: Stanislav Štepka, Maruška Nedomová, Veronika Horváthová alebo Michaela Szöcsová, Tereza Hanáková alebo Anna Gajdzíková, Mojmír Caban, René Štúr alebo Adam Jančina, Samuel Spišák alebo Peter Ondrejička, Ladislav Hubáček, Vladimír Svítek alebo Matej Volf, Martin Šenc alebo Miloš Biháry.

Autor hry a textov piesní: Stanislav Štepka

Réžia: Ondrej Spišák

Hudba: Juraj Haško

Kostýmy: Katarína Hollá

Scéna: Szilárd Boráros

Choreografia: Ladislav Cmorej

Produkcia: Ladislav Hubáček

Autor recenzie: Jana Jurkovičová