Zdravotne postihnutým chýba priestor na intimitu

Ako uviedla pre agentúru SITA predsedníčka výboru Slovenskej sexuologickej spoločnosti Danica Caisová, ľudí s mentálnym a telesným postihnutím vníma spoločnosť o niečo prirodzenejšie. "Vnímanie menšín väčšinovou spoločnosťou sa postupne mení. Zďaleka to však ešte nie je také, aké by to malo byť, teda prirodzené," dodala. Podľa Caisovej je najčastejšou príčinou neprirodzeného správania sa zdravých voči postihnutým akýsi ostych, neschopnosť správať sa prirodzene.



Zdravotne postihnutí túžia po láske, nežnostiach a sexe takisto ako zdraví ľudia. Ich možnosti v tejto oblasti sú však obmedzené, a to najmä pre tých, ktorí žijú za múrmi ústavov. "V ústavoch je veľmi málo priestoru na intimitu, nielen sexuálnu, ale aj ľudskú," zhodnotila situáciu na Slovensku Caisová. Ako informovala česká sexuologička a psychoterapeutka Jana Spilková, pracovníci zariadení pre zdravotne postihnutých ľudí by mali byť poučení o sexualite, antikoncepcii a chorobách prenosných pohlavným stykom. "Najviac záleží asi na riaditeľovi zariadenia, keď je osvietený, tak vie dopredu, že musí urobiť nejaké semináre a školenia. V prvom rade by mal byť ten pracovník vyrovnaný sám so svojou sexualitou. Nemôže riešiť niečí problém, keď má sám nejaké problémy alebo dysfunkcie," povedala pre agentúru SITA Spilková. Podľa nej by mal byť v každom zariadení aspoň jeden odborník na sexualitu. Chýbať by však nemala ani základná výučba v tejto


Situácia v jednotlivých zariadeniach pre zdravotne postihnutých je u nás i v Českej republike rozdielna. "Poznám konkrétne zariadenie, kde umožňujú, aj keď tí ľudia nie sú svojprávni, akési pseudosobáše. Dokonca im poskytujú chránené bývanie, kde žije pár a pomáhajú mu," povedala Spilková. Intímne potreby hendikepovaných potrebujú podľa Caisovej často asistenciu a pomoc. "Sexualita je často vnímaná ako niečo nepatričné, niečo, načo postihnutý nemá právo, načo by nemal ani pomyslieť. A ak sa oprávnene dožaduje svojich potrieb, tak volajú psychiatra, aby mu dal tlmiace lieky," popísala situáciu v iných zariadeniach Caisová. Pracovníkov ústavov podľa nej často pohoršuje, že aj títo ľudia túžia po láske, pohladení a sexe. Vo väčšine slovenských ústavov je bežné, že izby pre ženy a mužov oddeľujú mreže, alebo sú umiestnení v rozdielnych pavilónoch. "Aby bolo možné vytvoriť pár a pomôcť mu žiť samostatne, nie sú ani možnosti, ani skúsenosti," uviedla Caisová. Ako dodala, ústavy často nedokážu svojim chovancom zabezpečiť priestor na intimitu: "Možnosť žiť spolu majú skutočne iba tí, ktorým pomôže rodina zariadiť chránené bývanie, a ktorí sú schopní v chránenom bývaní žiť".


Na Slovensku, ani v Českej republike neexistuje ucelený systém sexuálnej výchovy. Bežní ľudia i pracovníci ústavov sa k informáciám dostávajú sporadicky. "Vzdelávanie o sexualite sa spravidla obmedzuje na jednu, či dve prednášky odborníka na tému sexualita postihnutých. Považujem to skutočne za nedostačujúce," povedala Caisová. Podľa nej sa zamestnanci zariadení pre zdravotne postihnutých obávajú, že sa budú najmä mentálne postihnutí prejavovať len pudovo, neskrotne a nebude ich možné zastaviť. "Akoby odmietali uznať právo týchto ľudí na lásku a schopnosť týchto ľudí zaľúbiť sa, milovať a podľa toho sa aj správať," dodala.

SITA