Začiatok mesiaca patrí "dušičkám"

Slávnosť Všetkých svätých zaviedol do cirkvi pápež Bonifác IV. V roku 608 dal z rímskeho Pantheonu, čiže ”Chrámu všetkých bohov”, postaveného v roku 25 pred Kristom, vyhádzať pohanské modly a zasvätil ho Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Pamiatka každého z nich sa totiž z praktických príčin nedala sláviť osobitnými sviatkami. Pápež Gregor III. v roku 731 nariadil slávenie Všetkých svätých v Ríme každý rok 1. novembra a pápež Gregor IV. ho o sto rokov neskôr rozšíril na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne za svätých vyhlásení, hoci sú v nebi.

Z tohto sviatku sa vyvinula aj spomienka na mŕtvych, ktorá žila v cirkvi od jej vzniku, ale až opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny v roku 998 nariadil večer 1. novembra vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Tento zvyk sa čoskoro rozšíril po celej západnej cirkvi. Je to sviatok tzv. trpiacej cirkvi, čiže duší, ktoré si odpykávajú tresty v očistci. Putujúca cirkev ľudí na zemi im môže pomáhať modlitbami a obetami. Treťou skupinou je oslávená cirkev – všetci svätí. Na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva sa na cintorínoch zapaľujú sviečky.

Na Slovensku siaha úcta k mŕtvym až k našim praslovanským predkom. Podľa ich predstáv sa duše zomrelých naďalej zúčastňovali na udalostiach svojho rodu, ktorý si ich mal uctievať primeranými obradmi. Z oravskej doliny pochádzajú údaje, že sa na cintorínoch v noci z 1. na 2. novembra umiestňovali dokonca jedlá a nápoje pre ”dušičky” – ako pozornosť pre ne, alebo ako pokrm pre chudobných a tých, čo sa za ne modlili.

(SITA)