Štúr bol prvý intelektuál,ktorý chcel robiť politiku profesionálne

Bratislava 13. novembra (TASR) - Slovenské národné divadlo v Bratislave v rámci Roka Ľudovíta Štúra naštudovalo a uviedlo novú hru súčasného dramatika Karola Horáka o Ľudovítovi Štúrovi, ktorú autor nazval Prorok Štúr a jeho tiene alebo Zjavenie, obetovanie a nanebovstúpenie proroka Ľudovíta a jeho učeníkov. Pri tejto príležitosti vydalo pod tým istým názvom publikáciu, ktorá primárne plní funkciu programového bulletinu. Svojím obsahom i vizážou túto svoju úlohu ďaleko presahuje. Presahuje ju najmä tým, že v publikácii je uverejnený kompletný text Horákovej hry, čo je v činohre ojedinelý jav, keď s premiérou inscenácie súčasne vyjde tlačou aj autorizovaný text literárnej predlohy.

Publikácia je však zaujímavá ešte aj tým, že v prvej časti, pred textom tejto pôvodnej hry, uvádza rad štúdií popredných slovenských historikov, ktoré dávajú obsah a myšlienkové posolstvo hry do dobových súvislostí. Publikáciu, ktorá v tejto koncepcii predstavuje aj súbor historických štúdií, uvádza esej Tibora Pichlera O ľude a národe. Esej je sociálno-politickou analýzou stavu rakúsko-uhorskej spoločnosti a v istom zmysle slova celej európskej spoločnosti, no s akcentom na formujúce sa slovenské národné spoločenstvo, v búrlivých štyridsiatych rokoch 19. storočia. Okrem iného autor prišiel aj k takémuto záveru: „...zdĺhavá štátoprávna nedotiahnutosť národnej otázky, národnej svojbytnosti, komplikuje otázku slobody, lebo implicitne preferuje národnú slobodu, samostatnosť, autonómnosť aj za cenu marginalizácie tém individualizmu, osobných práv a slobôd.“ Ten istý autor napísal aj stať Národovci a občania, kde konštatuje, že „tvorcom i nositeľom slovenského myslenia v 19. storočí sa stala skupina intelektuálov, národne cítiacich vzdelancov, ktorí sa sami označovali ako národovci.“

Druhou historickou esejou je stať Ivana Halásza Uhorsko a podoby identity v dlhom 19. storočí. Tam nás okrem iného môže zaujať konštatovanie, že účasť Slovákov v revolúcii nebola taká jednoznačná, ako sa to prezentuje v traktátoch o dobrovoľníkoch Slovenského povstania 1848-1849. „Tisíce Slovákov nebojovali totiž len v prohabsburských hurbanovských slovenských jednotkách, ale aj v honvédskych plukoch.“ Iná otázka je - prečo?

Dušan Škvarna je zasa autorom eseje Austroslavizmus a slovenská otázka v rokoch 1848-1849. Pritom konštatuje, že túto tému nastolila skutočnosť, že v tom prelomovom období „o slovo v politike sa začali hlásiť zanedbávané vrstvy, ktoré 'nemali' minulosť, no o to silnejšie túžili po budúcnosti.“

Záverečnou teoretickou staťou, inak účelovej publikácie, je stať Ľudovít Štúr z pera literárneho historika Rudolfa Chmela. Nie je to klasická biografická anotácia, ale snaha o vystihnutie charakteru a hodnotenie činov Ľudovíta Štúra v rozhodujúcich etapách jeho života, s dôrazom na jeho politickú činnosť. Preto aj základná charakteristika Štúrovej osobnosti mu v úvode vyšla takto: „Ľudovít Štúr bol prvý slovenský intelektuál, ktorý vstúpil na pole politiky s úmyslom robiť ju profesionálne.“ A v závere ho zasa charakterizuje takto: „Ľudovít Štúr je formovateľom integrálneho nacionalizmu 19. storočia, ktorý predpokladá emócie, citovú oddanosť národnej myšlienke. Najdôležitejším kritériom pre identifikáciu národa je jazyk. Tak Štúrova zásluha je na vzniku slovenského nacionalizmu vitálna a fundamentálna.“





UPOZORNENIE: Správa je súčasťou celoročného cyklu informácií TASR o živote a diele Ľudovíta Štúra pod názvom Génius národa a Európy.











Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR