Premiéra hry Thomasa Bernharda sa odohrá vo foyeri divadla.

  Na vlastné oči som videla, ako sa predstavenie, ktoré dnes večer diváci uvidia v premiére, spoločne doťahuje. Režisér, scénograf, hudba a herci. Ako jeden organizmus. „Thomas Bernhard je vo svetovom kontexte výnimočný autor. Je nesmierne kritický, zlý k zlému a je to vizionár, ktorý z hľadiska pohybu histórie vidí nebezpečia. Je dosť ťažký, a nie povrchný, takže dopátrať sa k podstate všetkých jeho kontextov v rámci hry nie je jednoduché. V tomto predstavení na modeli veľmi zvláštnej rodiny ukazuje princíp fašizácie. Myslím si, že aj dnes sa väčšiny rodín politika viac alebo menej dotýka. A fašizmus nezomrel, prenáša sa aj do dneška,“ uvažuje scénograf Jozef Ciller, ktorý sa spolu s režisérom Jurajom Nvotom rozhodol hru inscenovať v netypickom priestore - vo foyeri divadla Astorka. 

Obývačka ako väzenie
Prečo vo foyeri? Ciller vysvetľuje: „Tento priestor má zvláštnu cynicko-nežnú surovosť. Podobá sa na vyblýskanú pitevňu a má všetky súvislosti vždy bombastického fašizmu.“ Bola v ňom však výrazná ozvena. Preto dal Ciller zavesiť zo stropu látkovú elipsu v konštrukcii a na dlážku položiť koberec. Tak sa ozvena zmenšila. Jeho úlohou bolo vyriešiť priestor izby, v ktorej rodina býva. „Vytvoril som niečo medzi obývačkou a väzením - bunker so zvláštnym emotívnym nábojom. Hneď mi bolo jasné, že sa tam hodí nábytok alt deutsch, ktorý má v sebe zvláštnu ornamentálnu surovú dekoratívnosť.“ Motív mriežok na operadle stoličiek dokonale ladí s myšlienkou o väzení. Ako neskôr vyplynie z hry, ním sa môžu stať nielen reálne mreže, ale aj ľudská hlúposť, nerozhodnosť či bezmocnosť. Zvláštnosťou je, že prvú časť hrajú herci iba pri lampách, ktoré sú súčasťou scény. Až v druhej časti ju nasvecujú reflektory. „Predstavenie rytmizujú dvoje krásne dvojkrídlové dvere,“ upozorňuje. „Ich otváraním divák dostane pohľad do sály divadla a my ju v určitých momentoch nasvecujeme. Vzniká zvláštna atmosféra, ktorú nechcem pomenovať,“ prezrádza výtvarník.

Nápad vie vyprovokovať
„V hlave mám zvláštny mišmaš. Stáva sa mi, že nápad, nad ktorým rozmýšľam do jednej hry, sa zrazu hodí do druhej. Teraz súčasne robím na piatich hrách, ale keď som skončil školu, aj jedna bola veľa,“ smeje sa. „Môj ateliér je v hlave! A keď nápad neprichádza, snažím sa ho vyprovokovať - bombardovať fantáziu podnetmi, aby sa objavil!“ Zvláštne je, že Ciller neskycuje tak veľa, ako je to u výtvarníkov zvyčajné. „Robím si veľa zápisov, hľadám slovné riešenia a výtvarne sa najčastejšie vyjadrujem kolážou. Fotím, skenujem, kopírujem - vytváram provokujúce návrhy - beriem ich ako inšpiratívnu rovinu, ktorá mne, režisérovi a všetkým zúčastneným, niečo hovorí. Nechcem, aby vyzerali len ako kopa dizajnu, ale aby mali aj vnútorný život.“

Už zo skúšky vidieť, že predstavenie je strhujúce. Herectvo Zuzany Kronerovej a Zity Furkovej vo vás rozhojdá vlny emócií a možno pripomenie aj vraždu mladého študenta filozofie Daniela Tupého, ktorý sa stal v novembri minulého roka v bratislavskej Petržalke obeťou neonacistov. Na záver skúšky začnú všetci uvažovať o tom, či popísať priesvitnú bielu elipsu pod stropom novinovými titulkami. Komusi napadne, že by stačilo poukladať na ňu noviny a ukáže sa, že aj nadpisy dnešných aktualít do hry zapadajú. Je rozhodnuté.