RECENZIA : Vďačnosť je pamäť srdca

„Osudy, postoje a správanie významných osobností nášho národného, spoločenského a kultúrneho života často unikajú pozornosti literárnych tvorcov. Osudy jednoduchých ľudí neprávom ešte viac zanikajú v prepadlisku našej ľahostajnosti. Keďže sú súčasťou našich dejín, snažila som sa ich často dramatický osud priblížiť čitateľom. Tešilo by ma, ak by kniha oslovila mladého čitateľa a ak by aj jej prostredníctvom pochopil dobu, ktorú žili jeho rodičia či starí rodičia a o ktorej má len málo informácií.“

To sú slová, ktorými nám publicistka Margita Kániková zdôvodnila zrod svojej knižky Trnavské impresie. Vydala ju vlastným nákladom a s pomocou sponzorov iba v počte sto kusov, zato v peknej typografickej úprave s tvrdou väzbou, ale predovšetkým s príbehmi ľudí zviazaných s Trnavou.
V eseji o básnikovi Andrejovi Žarnovovi (vlastným menom František Šubík, patológ, ktorý ako člen medzinárodnej komisie spoznal pravdu o Katyňskom lese a po vojne sa odmietol podieľať na jej falšovaní), autorka uvádza spomienky ľudí, ktorí ho poznali. Rehoľná sestra Tarzícia Mátelová v súvislosti s profesorom Šubíkom vyslovila svoje životné motto, že vďačnosť je pamäťou srdca. Práve túto podobu vďaky prejavuje autorka všetkým hrdinom svojho diela a na druhej strane ju si zasa budú srdcom pamätať čitatelia knižky, ktorá má okrem faktografickej hodnoty aj hlboký morálny podtext.
Po prečítaní Trnavských impresií si človek s ľútosťou uvedomí, ako neprimerane málo ľudí sa vzhľadom na náklad knižky môže stať jej majiteľom. Ešte šťastie, že poznanie je majetok, ktorý sa rozdávaním nezmenšuje, ba majiteľa priamo núti, aby sa oň podelil. 
Benjamín Škreko