Recenzia: Gazdova krv v Astorke

Tagy: Jana Horváthová Juraj Nvota Astorka Divadlo Astorka

Dej hry sa síce odohráva v deväťdesiatych rokoch, ale divák má dojem, že sa to odohralo včera. Rudo Sloboda bol nadčasový autor a prináša všetko s takou jasnou mysľou a úsporou slov spôsobom, aby diváka či čitateľa nenudil. Režisér Juraj Nvota sa chopil Šulajovho textu s veľkým umom a priniesol s kolektívom Astorky jedno príjemné predstavenie, ktoré síce núti diváka smiať sa, ale sú to slzy autora Ruda Slobodu. Tvorcovia divadla dostali požehnanie aj od Slobodovej dcéry Evy, ako povedal samotný režisér. Gazdova krv je teda akýsi osud jednej rodiny, s vkladom Ondreja Šulaja, Juraja Nvotu a niekdajších priateľov a kolegov hercov z divadla. A to, najmä Zity Furkovej, ako aj jej ostatných kolegov. Medzi najmladšie ročníky na javisku, ktoré nemali to šťastie hrať v niekdajšom Armagedone na Grbe patrili Petra Vajdová a Rebeka Poláková, no aj ony samy vedeli, o čom hovoria. A, hovorili s presvedčením… “Neviem, prečo mi takú radosť spôsobuje, že náš Gazda žije pri rieke Morave, jeho žena chodí na Kramáre a spomínajú sa aj Tatry, PKO, Lomnický štít a Klub spisovateľov...“Povedal v doslove ku hre Juraj Nvota. Tento citlivý a rôznorodý režisér dokázal z textu vytesať to naj.. Gazda sedí v plechovom koryte na dvore svojho domu v Devínskej a čaká na svoju oslavu narodenín. Už od začiatku inscenácie sa poihráva s myšlienkou, čo tak skoncovať so životom a okúsiť, čo je ďalej. Fabuluje si svoj sen o žene, o inej, než akú má doma, chorú a pomätenú, sníva o Číňanke, ako ju on sám nazýva, no nedokáže rodinu kvôli inej opustiť. Ak niekto čítal čo i len jednu z kníh autora Ruda Slobodu, nájde ho tam a nedá sa vytlačiť presvedčenie, že ide o autobiografiu. Veľmi často sa spomína krv, jej motív, živá voda, ktorú v sebe človek nosí a dáva ďalej. Rodina, deti, matka, sestra... Toto všetko je jeho krv, ktorú však túži opustiť a vyliať.  Inscenácia Je jeho myšlienkový svet a spomienky jeho kamarátov na jeho osobu. Musíte sa smiať, keď po stý raz príde Gazdova manželka s Vlnkami v igelitke, no pritom ide o tragédiu ich života. Nedá sa nepousmiať, keď dcéra vyčíta otcovi, že sa za ňou nesklonil pod stôl, keď bola nešťastná, s jeho reakciou, komu by to napadlo... Sú to však jej slzy, nešťastie a bolesť života, že všetko si odžívala sama. Niet sa však čomu čudovať, že aj samotný Gazda alias Miro Noga túžil po oslobodení od reality. Ďalej úžasná Zita Furková, ktorá svoju mamu Kláru hrá tak rada a presvedčivo, že sa vám neraz chce plakať a inokedy smiať nad jej osudom. Astorka bola domovom pre Slobodu, ktorý však nedokázal prijať zlom v osemdesiatomdeviatom, choroby, trápenia... Krása sa v hre strieda so smútkou, tragédiou a rozumom. Gazda sa vo svojej samote hrá na „iný život“, až si ho sám vytvorí. Inscenácia je naplňujúca a aj vizuálne príjemná. Szidi Tobias, ako Gazdova žena je tak bezbranná a presvedčivá, že niet pochýb o tom, že vie o čom hovorí. Celý kolektív tvorcov priniesol dotiahnuté a vyšperkované dielo ktoré je určené práve pre dnešného diváka a má mu čo povedať. Je to, akoby to bolo včera.  Je to veľmi pekná spomienka na svojho domovského autora divadla.

Tagy: Jana Horváthová Juraj Nvota Astorka Divadlo Astorka