Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra    Knižné novinky

19. júna 2018

Stratený pasažier



Príbeh Pasažiera 23 sa opiera o jedinečný nápad. Sebastian Fitzek našiel miesto, z ktorého niet úniku, ale kam sa ani nikto tak ľahko nedostane.



Zdieľať
Pasažier 23

Páchateľ teda musí byť na lodi a vyšetrovateľovi zostáva len málo času, aby ho našiel.
Fitzek hneď od začiatku rozohráva viacero zápletiek, ktoré mu umožňujú udržať v celej knihe vysokú hladinu napätia. Nebol by to však Fitzek, keby nakoniec nebolo všetko inak.

„Zlovestný, múdry a pôsobivý kriminálny príbeh.“ 
FOCUS

Luxusný výletný kolos, ktorý sa plaví po šírom oceáne, je vlastne hotové malé mesto so svojím mikrokozmom, no bez polície. Ak sa tam stratia pasažieri a na lodi ich nenájdu, vyšetrovatelia predpokladajú, že spáchali samovraždu a skočili do mora.
No keď sa zrazu stratený pasažier po dvoch mesiacoch objaví na lodi, to je už iný prípad.

Policajný psychológ Martin Schwartz prišiel pred piatimi rokmi  za mysterióznych okolností o ženu a syna. Stalo sa to počas ich dovolenky na luxusnej zaoceánskej lodi Sultan of the Seas – nikto z posádky mu však nevedel vysvetliť, ako k tomu došlo. Martin je odvtedy psychicky na dne a vrhá sa ako utajený vyšetrovateľ do najnebezpečnejších policajných akcií, kde mu neraz ide o holý život.

Uprostred zásahu mu zatelefonuje čudácka stará dáma, ktorá sa predstaví ako autorka trilerov. Presviedča ho, že sa bezpodmienečne musí nalodiť na Sultána, pretože našla dôkaz, čo sa asi prihodilo jeho rodine. Martin sa zaprisahal, že nikdy nevkročí na loď.
Keď sa dozvie, že na lodi sa objavilo dievčatko s medvedíkom jeho syna v náručí, ktoré zmizlo pred niekoľkými mesiacmi, neváha a vyberie sa na loď.

Na zaoceánskych výletných lodiach a trajektoch od roku 2000 zmizlo z paluby bez stopy najmenej 200 cestujúcich a členov posádky.
Sebastian Fitzek využil túto skutočnosť ako východisko pre svoj psychotriler Pasažier 23 a podarilo sa mu vybudovať zlovestný a strhujúci kriminálny príbeh. Ako napísal Der Spiegel, „žiadna scéna navyše a žiaden zvrat, ktorý by čitateľ očakával.“

Začítajte sa do novinky Pasažier 23:

Ľudská krv:
•  44 % hematokrit
•  55 % plazmy
•  A stopercentné svinstvo, ktoré z napichnutej žily nekontrolovane vystrekne do priestoru.

Doktor, ako sa rád nazýval, hoci nebol promovaný, si opakom ruky utrel čelo. Rozotrel si striekance, čo ho zasiahli, a vyzeralo to dosť odporne, ale aspoň mu tekutina netiekla do očí ako minulý rok, keď pri vyšetrení prostitútky sa šesť týždňov strachoval, či sa nenakazil HIV, žltačkou C alebo inou pliagou.
Nenávidel, keď veci nešli podľa plánu. Keď omamný prostriedok zle nadávkoval. Alebo keď sa vyvolení v poslednej sekunde bránili a vytrhli si kanylu z ramena.
„Proším, nie… nie,“ bľabotal jeho klient. Doktor uprednostňoval toto pomenovanie. Vyvolený bolo priveľmi nadnesené a pacient mu zasa znelo trochu nevhodne, lebo medzi tými, ktorých ošetroval, bolo len niekoľko skutočne chorých ľudí. Aj chlapík na stole bol zdravý ako repa, hoci v tej chvíli vyzeral, akoby ho napojili na vedenie silného prúdu. Čierny atlét prevracal oči, vypľúval penu a pretláčal chrbát, zároveň si zúfalo šklbal putá, ktorými bol pripevnený na ležadle. Bol to vytrénovaný dvadsaťštyriročný športovec na vrchole výkonnosti. Načo sú však roky tréningu, keď vám v žilách prúdi narkotikum? Nie v množstve, aby ho úplne odstavilo, lebo prísun bol prerušený, ale stačilo na to, aby ho lekár bez námahy znovu pritisol na prič­ňu, keď chlapa prešiel záchvat. Ani krv už nestriekala, lebo sa mu podarilo natiahnuť pacientovi elastický obväz. 
„Ššš, ššš, ššš.“
Položil mužovi ruku na čelo, aby sa utíšil. Bolo horúce a pod halogénovým svetlom sa lesklo potom.
„Čo je to s vami?“
Mandát otvoril ústa. V zorničkách sa mu mihotal strach. Nezrozumiteľne bľabotal. „Ja… nechcem… zom…“
„Ale, ale, veď sme sa dohodli,“ upokojujúco sa usmial doktor. „Všetko som pripravil. Teraz, krátko pred perfektnou smrťou, nemôžete odskočiť.“
Pozrel cez otvorené dvere do vedľajšej miestnosti, kde stál stolík so skalpelmi a elektrickou frézou na kosti, pripojenou do zásuvky.
„Nevysvetlil som vám to dosť jasne?“ Vzdychol si.
Samozrejme, že mu to vysvetľoval. Celé hodiny. Stále dokola, ale tento nevďačný chumaj to zrejme nepochopil.
„Bude to, samozrejme, veľmi nepríjemné. Ale len takto vás môžem nechať zomrieť. Inak to nefunguje.“
Športovec nariekal. Trhal si popruhy na rukách, ale už nie tak silno.
Doktor bol spokojný, omamný prostriedok predsa len účinkoval. Ešte chvíľu a bude môcť začať.
„Pozrite, teraz by som to celé mohol prerušiť,“ povedal s rukou stále na čele športovca. „Potom by však váš svet pozostával len zo strachu a bolesti. Z nepredstaviteľnej bolesti.“
Černoch zažmurkal. Dych sa mu upokojil.
„Ukázal som vám fotografie aj video. To s vývrtkou a s polovicou oka. Také čosi by ste predsa nechceli, či?“
„Hmmmmmmmm,“ vzdychal klient, akoby mal v ústach handru, potom sa mu tvár uvoľnila a dýchal plytšie.
„Chápem to ako nesúhlas,“ povedal doktor a nohou odbrzdil lôžko, aby odviezol klienta do vedľajšej miestnosti.
Do operačnej sály.

Po trištvrte hodine doktor skončil prvú a najdôležitejšiu časť procedúry. Už nemal na rukách latexové rukavice ani rúšku na ústach, a zelený jednorazový plášť, ktorý sa zaväzoval na chrbte ako zvieracia kazajka, hodil do drviča odpadkov. Napriek tomu sa v smokingu a tmavých lakovkách cítil ako v kostýme.
V kostýme a pripitý.
Nespomínal si, kedy si po úspešnej procedúre prvý raz doprial dúšok ostrého. Alebo aj desať dúškov, ako práve teraz. Dočerta, musí s tým prestať, aj keď vždy pil až potom, nikdy nie predtým. Napriek tomu ho alkohol robil ľahkovážnym.
Mával bláznivé nápady.
Napríklad, že vezme so sebou nohu.
Zachechtal sa a pozrel na hodinky.
Bolo dvadsať hodín tridsaťtri minút. Musí sa poponáhľať, inak nestihne ani hlavný chod. Predjedlo už zmeškal. Skôr ako sa bude môcť venovať perličke, čo bola na jedálnom lístku, musí zlikvidovať biologický odpad – nepoužité krvné konzervy a pravé predkolenie, ktoré perfektne čisto odpílil pod kolenom.
Predkolenie mal zabalené v rozložiteľnom plastovom vrecku. Bolo ťažké, preto ho po chodbe musel niesť v oboch rukách.
Doktor sa cítil ako omámený, no jednako si uvedomoval, že v triezvom stave by mu nikdy nenapadlo nosiť so sebou časti tela namiesto toho, aby ich hodil do spaľovne odpadu. Ale tento klient ho veľmi nahneval, a tak sa chcel trochu pobaviť. Veď riziko nebolo veľké. Naozaj nie.
Hlásili výstrahu pred búrkou. Keď prekoná kľukaté chodbičky, úzku šachtu, cez ktorú musel prejsť skrčený, chodbu so žltým vetracím potrubím až k nákladnému výťahu, vonku určite nestretne ani živú dušu.
Navyše miesto, ktoré si vybral na likvidáciu, nekontrolovala kamera.
Možno som pripitý, ale nie som hlupák.
Došiel k poslednému úseku, k plošine na vrchu schodiska, ktorú používali len údržbári, aj to nanajvýš raz do mesiaca, a potiahol ťažké dvere s okrúhlym okienkom.
Do tváre mu zadul prudký vietor, až mal pocit, že sa musí zaprieť proti stene, aby sa dostal von.
Čerstvý vzduch mu upokojil krvný obeh. V prvej chvíli mu prišlo zle, no rýchlo sa spamätal a slaný vietor ho vzpružil.
Aj teraz sa potácal, na vine však nebol alkohol, ale silné vlnobitie, ktoré v hlbinách Sultána nebolo vďaka stabilizátorom také citeľné.
S doširoka rozkročenými nohami sa tackal vpred. Nachádzal sa na palube 8 ½, táto plošina existovala z čisto optických dôvodov. Pri pohľade z diaľky pôsobila zadná časť výletnej lode švihácky, podobne ako spoiler na športovom aute.
Doktor sa dostal na ľavú stranu kormy a naklonil sa nad zábradlie. Pod ním burácal Indický oceán. Dozadu obrátené reflektory osvetľovali spenené vrcholce vĺn, čo sa ťahali za loďou.
Vlastne chcel ešte čosi povedať, napríklad „Hasta la vista, bejby,“ alebo „Vždy pripravený“, ale nič vtipné mu nenapadlo, preto bez jediného slova veľkým oblúkom hodil vrecko s predkolením cez palubu.
Teoreticky som z toho mal lepší pocit, pomyslel si, keď pomaly vytriezvieval.
Vietor mu tak hlasno hučal okolo uší, že nepočul náraz, keď vrecko čľuplo do vĺn päťdesiat metrov pod ním. Počul však hlas za sebou.
„Čo tu robíte?“
Prudko sa zvrtol.
Osoba, čo ho vyľakala na smrť, nebol dospelý zamestnanec, chvalabohu, napríklad niekto z bezpečnostnej služby, ale mladé dievča, o nič staršie ako maličká, ktorú spolu s jej rodinou ošetroval pred dvoma rokmi pri západnom pobreží Afriky. Kvočala s prekríženými nohami vedľa klimatizácie alebo nejakého agregátu. Doktor sa v technike nevyznal tak dobre ako v nožoch.
Dievča si nevšimol, lebo bolo malé a naokolo bola tma. Aj teraz, keď upieral zrak do tmy, videl len jej obrysy.
„Kŕmim ryby,“ povedal, spokojný, že mu hlas znel vyrovnanejšie, než sa cítil. Dievča nepredstavovalo fyzickú hrozbu, ale ako svedkyňa mu mohla znepríjemniť život.
„Je vám zle?“ opýtala sa. Mala na sebe svetlú sukňu, tmavé pančucháče a vetrovku. Z bezpečnostných dôvodov si dala červenú záchrannú vestu, ktoré boli v každej kajute.
Poslušné dievča.
„Nie,“ odvetil a uškrnul sa. „Je mi dobre. Ako sa voláš?“
Jeho oči si pomaly zvykali na tmu. Dievča malo vlasy po plecia a trochu odstávajúce uši, to ju však nešpatilo. Naopak. Stavil by sa, že keby ju videl vo svetle, spoznal by v nej mladú ženu, ktorou raz bude.
„Volám sa Anouk Lamarová.“
„Anouk? To je francúzska zdrobnenina Anny, však?“ 
Dievča sa usmialo. „Fíha, vy to viete?“
„Viem všeličo.“
„Naozaj? Viete aj, prečo tu sedím?“
Mala vysoký bezočivý hlas, lebo musela prekričať vietor.
„Maľuješ more,“ povedal doktor.
Pritlačila si kresliaci blok o hruď a uškrnula sa. „To bolo ľahké. Čo ešte viete?“
„Že tu nemáš čo robiť a dávno si mala byť v posteli. Kde máš rodičov?“
Dievča si vzdychlo. „Otec nežije. A kde je mama, to neviem. Večer ma často necháva samu v kajute.“
„A ty sa tam nudíš.“
Prikývla. „Vracia sa veľmi neskoro a smrdí.“ Stíšila hlas. „Po dyme a alkohole. A chrápe.“
Doktor sa zasmial. „Tak je to niekedy s dospelými.“
Mňa by si mala počuť. Ukázal na blok. „Nakreslila si dnes niečo?“
„Kdeže,“ pokrútila hlavou. „Včera boli krásne hviezdy, ale dnes je úplná tma.“
„A zima,“ prikývol doktor. „Čo povieš, pohľadáme tvoju mamu spolu?“
Anouk mykla plecom. Nevyzerala nadšená, ale súhlasila. „Dobre, prečo nie.“
Vstala bez pomoci rúk. „Niekedy je v kasíne,“ povedala.
„To sa hodí.“
„Prečo?“
„Lebo poznám skratku do kasína,“ usmial sa doktor.
Vrhol ešte posledný pohľad na more, ktoré bolo na tom mieste také hlboké, že noha športovca zrejme ešte nedopadla na dno. Potom vzal dievča za ruku a viedol ju späť ku schodisku, odkiaľ práve prišiel.

 

1. kapitola
Berlín

Dom, kde sa mala konať smrteľná žúrka, vyzeral ako ten, o ktorom kedysi snívali. Stál na voľnom priestranstve, mal červenú škridlovú strechu, vpredu veľkú záhradu za bielym palisádovým plotom. Cez víkendy by v záhrade grilovali a v lete by na trávnik dali nafukovací bazén. Pozval by si kamarátov, spolu by sa rozprávali o práci, o vrtochoch spolupracovníkov alebo len tak polihovali pod slnečníkom a pozerali, ako sa ich deti hrajú.
Spolu s Nadjou si taký dom boli pozrieť, Timmy vtedy začal chodiť do prvej triedy. Štyri izby, dve kúpeľne, kozub. Krémová omietka a zelené okenice. Bol kúsok odtiaľto, na hranici medzi Westendom a Spandau, len päť minút bicyklom do základnej školy. Nadja tam vtedy učila. Na kúsok od športového centra, kde by jeho syn mohol hrať futbal. Alebo tenis. Čokoľvek.
Vtedy si to nemohli dovoliť.
Dnes nemal nikoho, kto by sa s ním niekam nasťahoval. Nadja a Timmy boli mŕtvi.
A dvanásťročný chlapec v dome, ktorý práve sledovali a ktorého majiteľom bol muž menom Detlev Pryga, bude tiež čoskoro mŕtvy, keď budú ešte dlhšie trčať vonku v čiernej dodávke.
„Idem dnu,“ povedal Martin Schwartz. Sedel v zadnej časti bez okien, do plastového koša odhodil injekčnú striekačku, ktorej mliečny obsah si práve vstrekol. Postavil sa pred stôl s monitorom, kde bolo vidieť exteriér sledovaného objektu. Jeho tvár sa odrážala v tmavých sklách vozidla. Vyzerám ako feťák na odvykačke, pomyslel si Martin, čím urazil všetkých feťákov.
V posledných rokoch schudol viac, než bolo zdravé. Len nos mal rovnako hrubý. Schwartzovský raťafák, ktorým boli obdarené celé generácie mužských potomkov rodiny a ktorý jeho nebohá manželka pokladala za sexi. To len utvrdzovalo Martina v názore, že láska je slepá. Jeho nosisko mu nanajvýš dodával dobrácky, dôverčivý výraz tváre. Zavše sa stávalo, že mu na ulici kývli neznámi ľudia, bábätká sa usmievali, keď sa nahol nad kočík (zrejme ho pokladali za klauna) a ženy s ním celkom otvorene flirtovali, niekedy dokonca aj v prítomnosti partnera.
Nuž, dnes by sa také čosi nestalo, najmä kým mal na sebe tesne priliehavý čierny kožený oblek, do ktorého sa nasúkal. Pri dýchaní nepríjemne vržďal. Keď vystupoval, znelo to, akoby zaväzoval veľký nafukovací balón.
„Stop, počkaj,“ oslovil ho Armin Kramer, veliteľ zásahu, ktorý niekoľko hodín sedel oproti Schwartzovi za stolom s počítačmi.
„Načo?“
„Na…“
Kramerovi zazvonil mobil, vetu nedokončil.
Mierne obézny komisár pozdravil volajúceho výrečným „Hm?“ a počas celého rozhovoru nepovedal oveľa viac, len „Čože?“, „Nie!“, „Nerob si zo mňa prdel!“ a „Povedz tomu hňupovi, ktorý to posral, aby si dal teplé háby. Prečo? Lebo v októbri vie byť riadna zima, keď bude niekoľko hodín ležať pred okrskom potom, čo si to s ním vybavím.“ Kramer zložil.
„Fuck.“
Rád používal slovník amerických drogových policajtov. Aj sa tak obliekal. Nosil vyčaptané kovbojské čižmy, deravé džínsy a červeno-bielu károvanú košeľu, ktorej vzor pripomínal utierku na riady.
„Nejaký problém?“ opýtal sa Schwartz.
„Jensen.“
„Čo je s ním?“
A aké problémy by s ním mohli byť? Veď sedí u nás na samotke.
„Nepýtaj sa ma ako, ale tomu bastardovi sa podarilo poslať Prygovi esemesku.“
Schwartz prikývol. U svojho nadriadeného, ktorý si práve šklbal vlasy, nebol zvyknutý na emotívne výbuchy. Tep by mu zvýšila nanajvýš injekcia adrenalínu priamo do srdcovej komory. Ale určite nie správa, že sa dajakému basistovi podarilo získať drogy, zbraň, alebo mobil ako teraz Jensenovi. Väzenie bolo organizované lepšie ako supermarket, s väčším výberom a s optimálnymi otváracími hodinami. Aj v nedeľu a počas sviatkov.
„Varoval Prygu?“ opýtal sa Kramer.
„Nie. Ten sviniar si zažartoval, chcel ťa dostať do pasce.“ Komisár si šúchal vačky pod očami, ktoré sa po každom zásahu zväčšovali. „Keby som ich chcel poslať poštou, musel by som ich podať ako balík,“ zavtipkoval si v duchu Kramer.
„Ako to myslíš?“ čudoval sa Schwartz.
„Napísal Prygovi, aby sa nezľakol, keď sa zjaví na žúre.“
„Nezľakol?“
„Lebo sa potkol a vyrazil si rezák. Vľavo hore.“
Kramer si tučným prstom ťukol na príslušné miesto v ústach.
Schwartz prikývol. Nikdy by si nepomyslel, že ten perverzák má toľko kreativity.
Pozrel sa na hodinky. Bolo pár minút po sedemnástej.
Prineskoro.
„Dofrasa!“ Kramer zlostne buchol na stôl s počítačom. „Také dlhé prípravy a všetko na kočku. Musíme akciu stopnúť.“
Chystal sa preliezť na predné sedadlo.
Schwartz mu chcel protirečiť, ale vedel, že Kramer má pravdu. Na túto akciu sa chystali pol roka. Začalo to neuveriteľným chýrom v drogovej scéne, ktorý sa dlho pokladal za miestnu legendu. Ukázalo sa však, že takzvané „bug-party“ nie sú len hrôzostrašné chýry, ale skutočne sa konajú. Na týchto žúroch HIV infikovaní ľudia sexovali so zdravými. Väčšinou s tým obe strany súhlasili, takže nebezpečenstvo nákazy znamenalo určité napätie. Bol to skôr prípad pre psychiatra ako pre prokuratúru.

Milan Buno, literárny publicista

   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Množstvo reklamy v televízii a rozhlase sa neobmedzí
<< predchádzajúci článok
VIDEO: V Austrálii zomrel najstarší známy orangutan sumatriansky

Stratený pasažier - diskusné fórum čitateľov