Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

 24hod.sk    Kultúra    Knižné novinky

03. augusta 2018

Žiadne otázky, len splniť úlohu



Vraj sa treba naučiť využívať aj to, čo najviac nenávidíme. Priviazať náklad diablovi na chvost, tak sa tomu hovorí...



Zdieľať
Žiadne otázky, len splniť úlohu

 

Druhý život Nicka Masona je vynikajúci triler o chlapíkovi, ktorého odsúdili na 25 rokov za zbabranú lúpež, pri ktorej zomrel človek. Nick nie je žiadne neviniatko, ale nebola to celkom jeho chyba a pokašľal to. Veď má rodinu, manželku, deti... No rozhodol sa, že kamarátov nepodrazí a neudá. Preto teraz musí pykať!

Nick Mason vyrastal v uliciach chudobnej chicagskej štvrte, a hoci odmlada nemal ďaleko od konfliktov so zákonom, vždy sa mu akosi podarilo vyviaznuť. Až do chvíle, keď ho zlákala vidina rýchleho nelegálneho zárobku a putoval do najprísnejšie stráženého federálneho väzenia. Vonku zanechal ženu a malú dcérku, ktorá mu veľmi chýbala. Potom dostal ponuku, aká sa neodmieta. Ak svoju dušu upíše diablovi menom Darius Cole, zrušia mu doživotný trest. Dostane sa na slobodu, no musí splniť každé prianie mafiánskeho bosa, ktorý riadi svoje impérium spoza väzenských múrov.

Mason dostal k dispozícii takmer všetko, o čom kedysi sníval – úžasný dom v luxusnej mestskej štvrti, rýchle auto, peniaze. Lenže napriek pozlátke nie je sám sebe pánom. Keď zazvoní mobil, vo dne v noci musí byť pripravený vyraziť a splniť rozkaz.

Po krku mu idú poctiví chicagski policajti, ktorým sa vôbec nepáči, že je opäť na slobode, špinaví fízli, ktorým kazí kšefty, aj bývalí kumpáni, o ktorých vie príliš veľa. Mason sa tešil na opätovné stretnutie s rodinou, no zdá sa, že bude musieť obetovať viac ako len vlastnú slobodu, aby ochránil dcéru a neprišiel o všetko.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

 

 

Druhý život Nicka Masona je výborne napísaný triler s postavou, ktorú si zamilujete. „Nick Mason je jedna z najlepších hlavných postáv, ktoré som za posledné roky čítal,“ povedal svetoznámy autor krimitrilerov Harlan Coben.

Začítajte sa do novinky Druhý život Nicka Masona:

Sloboda Nicka Masona trvala menej ako minútu.
Vtedy to tak nevnímal, no pri spätnom pohľade si spomenul na niekoľko prvých krokov, keď po piatich rokoch a dvadsiatich ôsmich dňoch konečne vyšiel von. Nikto mu nedýchal na chrbát, nikto ho nekontroloval, nikto mu nehovoril, kam a kedy smie ísť. V tom okamihu sa mohol vybrať ktorýmkoľvek smerom. Stačilo si vybrať. To by však naňho nesmel čakať čierny Cadillac Escalade, a tak len čo prešiel zo tridsať krokov a otvoril dvere pre spolujazdca, sloboda bola opäť fuč.
V tom okamihu vlastne podpísal pracovnú zmluvu. Väčšina ľudí to spraví, až keď vedia, čo sa od nich bude požadovať. Prečítajú si podmienky, pochopia náplň práce, oboznámia sa s požiadavkami. Mason si neprečítal ani riadok, jeho dohoda nebola na papieri a namiesto podpisu stačilo slovo, hoci netušil, čo bude nasledovať.
Bolo neskoré popoludnie. Väčšinu dňa strávil prípravou na prepustenie. Každodenná rutina vo väzenskom zariadení Terre Haute. Typický väzenský postup, najprv naháňačka, potom čakanie s bacharmi za zadkom. Procedúru absolvovali ďalší dvaja väzni, aj tí sa už nevedeli dočkať, kedy vypadnú. Prvého v živote nevidel. Vo väzení s toľkými oddelenými jednotkami to nie je až také nezvyčajné. Druhého poznal z videnia. Ktosi z jeho pôvodného bloku, kým ho nepresunuli.
„Ideš von,“ poznamenal ten chlap akosi prekvapene. Vo väzení sa dĺžka trestu nespomína, väčšinou ani netreba. Zjavne Masonovi prisúdil dlhší trest. Alebo mu to niekto vykvákal. Masonovi to bolo jedno. Nepovedal ani slovo a vrátil sa k vypĺňaniu posledného tlačiva.
Keď skončil, dozorca mu po pulte posunul plastovú nádobu so šatami, ktoré mal oblečené v deň nástupu. Pripadalo mu to ako večnosť. Vošiel do tej istej miestnosti a prikázali mu, aby sa zobliekol. Čierne džínsy a biela košeľa na zapínanie. Zato teraz mu pripadalo zvláštne, že zoblieka kaki, akoby tá farba k nemu prirástla. Aspoňže mu stále sedeli staré veci.
Všetci traja vyšli spoločne. Betónové múry, železné dvere, dva rady pletiva s ostnatým drôtom – všetko nechali za sebou, až sa ocitli na rozpálenom priestranstve a čakali, kým otvoria bránu. Vonku stáli dve rodiny. Dve ženy, päť detí, vyzeralo to, že tam čakajú už niekoľko hodín. Decká držali transparenty s farebnými písmenami. Vítali ockov.
Na Nicka Masona rodina nečakala. Nikto nedržal transparent.
Niekoľko sekúnd stál, žmurkal, cítil, ako sa mu do krku opiera horúce indianské slnko. Bol nahladko oholený a mal svetlú pleť, vysoký niečo nad meter osemdesiat. Telo samý sval, no s agilnosťou strednej váhy. Nad pravým obočím sa mu tiahla stará jazva.
Všimol si čierny Escalade odstavený pri chodníku. Auto sa nepohlo, a tak vykročil priamo k nemu.
Okná boli tónované. Nevidel, kto sedí za volantom, kým neotvoril dvere pre spolujazdca. Vodič bol Juhoameričan, oči schovával za tmavými okuliarmi. Jednu ruku mal vyloženú na volante, druhá odpočívala na riadiacej páke. Oblečené mal biele tričko bez rukávov, džínsy a robotnícke baganče, na krku mu visela tenká zlatá retiazka. Čierne vlasy mal začesané dozadu a zopnuté gumičkou. Po chvíli, len čo si Masonove oči zvykli na prítmie v kabíne, zaregistroval šediny vo vlasoch a vrásky na tvári. Musel byť o desať rokov starší ako Mason, možno dokonca ešte viac. Ale vyzeral pevný. Ruky mal potetované odvrchu až po končeky prstov a v pravom uchu tri náušnice. Druhé ucho Mason nevidel, pretože chlapík sa neunúval otočiť.
„Mason,“ prehovoril neznámy. Bolo to konštatovanie, nie otázka.
„Áno,“ odvetil Mason.
„Nastúp.“
Som vonku päť minút, pomyslel si Mason, a hneď sa chystám porušiť pravidlá. Pravidlo číslo jeden: Nikdy nepracuj s neznámymi. Neznámy človek ťa dostane do basy alebo pod zem. To prvé sa už stalo. A to druhé nepotrebujem.
Ibaže dnes nemal na výber. Nastúpil a zavrel dvere. Chlapík sa ešte vždy neotočil. Zaradil rýchlosť a plynulo vyplával z parkoviska pred väznicou.
Mason prebehol očami interiér. Bol bez škvrnky. Kožené sedačky, koberčeky, okná. Očividne sa oň riadne staral. Auto vyzeralo, akoby práve zišlo z výrobnej linky.
Nenápadne si prezrel tetovanie. Väzenské chýbalo. Nijaké pavučiny. Ani hodiny bez ručičiek. Tento muž obetoval veľa času a peňazí v kresle skutočného profíka, aj keď farba časom trochu vybledla. Pravá ruka bola celá pokrytá aztéckym vzorom, nechýbal had, jaguár, náhrobný kameň a španielske slová, v preklade Iba Boh vie. Prehliadnuť sa však nedali najmä tri písmená na ramene, zelené, biele a červené. LRZ. La Raza. Mexický gang, ktorý ovládal západnú časť Chicaga.
Ďalšie pravidlo v kýbli, pomyslel si Nick. Pravidlo číslo deväť: Nepracuj s členmi gangu. Zložili krvavú prísahu vernosti. Ibaže nie tebe.
Prešla hodina ticha. Vodič naňho ani len nepozrel. Mason uvažoval, čo by sa stalo, keby zapol rádio. Alebo niečo nahlas povedal. Z nejakého dôvodu však mlčal. Pravidlo číslo tri: Ak nemáš istotu, radšej drž jazyk za zubami.
Minuli všetky výjazdy z US-41, až napokon zišli z diaľnice. Ktovie, uvažoval Mason, či na mňa nenašili búdu. Hovoril z neho prirodzený väzenský reflex, človek stále očakával iba to najhoršie. Dve hodiny po prepustení, kdesi uprostred západnej Indiany, sa pokojne mohlo stať, že vodič odbočí na opustenú cestu, prejde zopár kilometrov do vnútrozemia a vpáli spolujazdcovi guľku do hlavy. Telo vyhodí do jarku pri ceste. Sotva by si však pridávali robotu, keď to už dávno mohli spraviť na väzenskom dvore. Mason však napriek tomu spozornel, len čo vozidlo spomalilo.
Vodič zabočil na pumpu. Vystúpil a natankoval plnú nádrž. Mason sedel a pozoroval malý obchod. Zo zasklených dverí vyšla mladá žena. Mohla mať zo dvadsať rokov. Šortky a voľný top bez rukávov, na nohách šľapky. Päť rokov nevidel nahodenú ženskú z mäsa a kostí.
Vodič sa vrátil a naštartoval. Pomaly vyšli z pumpy a znova zabočili na diaľnicu, smerovali na sever, ručička tachometra atakovala stodvadsať kilometrov za hodinu. Na oblohe sa kopili tmavé mračná. Kým dorazili k hranici Illinois, spustil sa lejak. Vodič zapol stierače. Premávka zhustla, svetlá áut sa odrážali na lesklej vozovke.
Výškové budovy sa strácali v nízkych oblakoch, no Mason by to miesto spoznal bez ohľadu na tmu alebo nízku oblačnosť.
Bol takmer doma.
Ešte musia prejsť cez rieku Calumet, popri žeriavoch, padacích mostoch a stĺpoch vysokého napätia. Niekde tam dole bol prístav. Prístav a jedna noc jeho života, keď sa všetko zmenilo. Noc, ktorá ho priviedla do Terre Haute a k mužovi menom Cole. A potom aj naspäť, omnoho skôr, než čakal.
Odpočítaval ulice. Osemdesiata siedma, Sedemdesiata prvá. Vchádzali do South Side. Dážď vytrvalo padal. Vodič vytrvalo šoféroval. Garfield Avenue. Päťdesiata prvá ulica. Ak máte náladu na hádku, stačí vojsť do ľubovoľného baru v okolí a opýtať sa štamgastov, či sa Canaryville začína na Päťdesiatej prvej, alebo Štyridsiatej deviatej ulici. Potom sa môžete postaviť nabok a sledovať, ako lietajú ostré slová. Prípadne päste, ak je dostatočne pokročilá hodina.
Prešli popri rozľahlom vlakovom koľajisku, kde tisíce nákladných vozňov čakali na lokomotívy. Ďalej sa koľaje dvíhali popri východnom okraji jeho niekdajšej štvrte. Keď míňali Štyridsiatu tretiu, Mason sa zhlboka nadýchol. Zaplavili ho zdanlivo náhodné spomienky, dobré aj zlé – Eddieho otec ich berie do starého Comiskey Parku, prvé ukradnuté auto, jediný zápas, keď videl naživo hrať Michaela Jordana, prvá noc v cele, párty, na ktorej spoznal Canaryvillčanku Ginu Sullivanovú, deň, keď pre nich kúpil dom, prvé aj posledné miesto, ktoré nazýval domovom... všetko sa odohralo tu, pekne pohromade v Chicagu. Ulice a uličky mesta mu vošli do krvi ako riečisko.
Na novom štadióne Sox sa svietilo, no dážď bol príliš hustý, aby sa hralo. Escalade prekročilo rieku Chicago a mierilo do stredu mesta. Sears Tower – navždy Sears Tower, nech by veži dávali akékoľvek nové meno – dominovala panoráme a žmurkla na nich cez nečakaný priezor v oblakoch, navrchu dve antény ako čertove rohy.
Konečne zišli z diaľnice na North Avenue, prešli celým North Side, až napokon zbadal brehy Michiganského jazera. Sivomodrá hladina sa strácala v dažďom obťažkaných oblakoch. Keď zabočili na Clark Street, Mason sa chystal čosi povedať. Smiem vedieť, načo sme sa trepali až do North Side? Vari ideme na Cubs? Tak potom veľa šťastia.
Mason neznášal Cubs. Vlastne neznášal všetko, čo nejako súviselo s North Side. Všetko, čo tá štvrť reprezentovala. Keď vyrastal, North Side symbolizovala všetko, čo nemal a nikdy nemal mať.
Vodič naposledy zabočil a Mason si domyslel, že tam sa ich cesta končí. Západný Lincoln Park. Štyri bloky najvychytenejších domov s výhľadom na zeleň, zimnú záhradu a jazero v pozadí. Medzi domami sa našlo zopár dosť vysokých, aby z nich bolo vidieť na ulicu a každého, kto tadiaľ prechádza. Vodič spomalil a zastal pred jedným z nich. Čupel na konci bloku, nad masívnymi vchodovými dverami a garážou sa dvíhali tri podlažia, obloky na horných poschodiach boli zamrežované. Z jednej strany bola pristavaná jednoposchodová prístavba s balkónom a výhľadom na susednú ulicu, park a jazero. Päť miliónov? Pravdepodobne viac.
Vodič prerušil ticho. „Volám sa Quintero.“ Vyslovil to, ako keby slová doloval z fľaše tequily. Kín-taj-ro.
„Poslal ťa Cole?“
„Dobre počúvaj,“ odvetil Quintero, „pretože všetko, čo poviem, je dôležité.“
Mason sa naňho pozrel.
„Ak budeš niečo potrebovať, zavoláš mi. Ak sa dostaneš do maléru, zavoláš mi. Nič nevymýšľaj. Nič nerieš. Keby dačo, zavoláš mne. Chápeme sa?“
Mason prikývol.

Milan Buno, literárny publicista


   Tlač    Pošli



nasledujúci článok >>
Slovenský film Tlmočník získal cenu filmových kritikov na festivale v San Franciscu
<< predchádzajúci článok
Viac ako milión Európanov reagovalo na dotazník o zrušení letného času

Žiadne otázky, len splniť úlohu - diskusné fórum čitateľov