Rozhovor: „Marián Geišberg dokáže o veciach otvorene rozprávať“

Piate ročné obdobie bola najprv objednávka Igora Cvacha zo Žiliny na monografiu k jeho výtvarným dielam s tématikou štyroch ročných období. Rozmer hudobno slovnej kompozície na narodenie, život, jeseň života , smrti a niečoho potom, ale najskôr znovunarodenia, získala po spracovaní môjho syna Martina, ktorý tomu s hudobným zoskupením UMK vtlačil konečnú podobu. Počuteľnú z disku, ktorý kniha obsahuje a na ktorej má leví podiel vo výtvarnom slova zmysle jeho láska Elizabeth Wittgrúberová. Všetci sme z tej knižky mali nesmiernu radosť, lebo nás duchovne presiahla, čo sa stane vtedy, keď sa na diele podieľajú viacerí so zanietením, ktoré sa nevybíja, ale násobí. Veci okolo knižky sa neplánovali, samé sa diali. Pracovali sme na nej viac ako rok. Vydavateľa Knihy do ucha, Ľuba Houšku, sme našli na sociálnej sieti vtedy a s takým istým zanietením presne vtedy, keď bola hotová . Náhody, ktoré nie sú náhodami, lebo sa dejú z túžby duše. Toto hovorím bez metafor. To v knihe je metafora základným stavebným kameňom. Záleží ale od duše, ako si ich vyloží. Neexistuje na to ideologický kľúč. Iba stav duše. Bez farby kože, veku a sociálneho zaradenia. Kniha nemá cieľovú skupinu, nesleduje výklad niečoho a nepoučuje. Vznikla na Novej Bošáci, na chalupe a strom na kopci v nej je priamo nad ňou. Je v knihe na Martinkovej fotografii. Hruška, ktorá môže ešte zarodiť. Zažil som jar, leto, jeseň a prežívam zimu. Rád by som ešte vzlietol a prežil leto. Ale kto nie, napokon..

Knihy mi vyšli v tomto poradí. Onomatopoje-poviedky, Prejsť prahom a zavrieť dvere-poviedky a fejtóny, Piate ročné obdobie- hudobno- slovná kompozícia? CD Nápoky a Nevadí. A teraz odpoveď.

Reakcie ľudí na každú tvorbu sú rôzne. Od počudovania na čo to je vôbec dobré, po hnev toho koho sa to týka a nadávky, ale aj krásne koncerty so slzami a ováciami. Ľudia vedia byť aj vďační a vedia aj rozlišovať kategórie, čo je pesimizmus a čo optimizmus. Vedia písať krásne listy a povzbudzovať. Ale pri tvorbe sa nedá myslieť ani na nich, ani na ich reakcie. Tvorba sa týka sebecky iba jednotlivca. Je to polemika so sebou samým. Je to stav jeho duše a odreagovanie vlastných komplexov. Hudba je aj miesto kde sa dá stretnúť s inými. Aj literatúra. Pri hudbe som sa stretol so synom. Nie že by sme boli odlúčení, alebo nebodaj pohádaní. Hovorím o stretnutí, ktoré poznáme iba my dvaja. Som šťastný, že som ho našiel. Nebyť tých pesničiek, ktoré som napísal ja a on, nikdy by k tomu stretnutiu nedošlo. To nie je sentimentalita. To je fakt, ktorý môže chápať iba ten, kto to zažil. A to sú reakcie, ktoré si pri tvorbe vážim a ktoré dávajú pocit zadosťučinenia.

 

Robím veci, ktoré neprinášajú veľa peňazí. Smola. Nerobím to zadarmo, ale ani písanie, ani divadlo a ani hudba ma neuživí a trúfam si povedať, že ani všetko dohromady. Uživí vás iba to, na čo sú ľudia zvedaví a za čo sú ochotní platiť. Čo to je? Pozrite sa okolo seba. Ale nenariekam a ani nebudem počuť, keď niekto povie, aby som išiel robiť niečo poriadne. Mám rád aj divadlo, aj koncerty a keď som smutný, tak aj niečo napíšem. Ale pôjdem spraviť aj reklamu a natočím aj seriál, aby som neumrel na smútok. Čakám. Vytrvalo. Môže sa ozvať film, sám ho môžem napísať. Smútok je sakramentská vec. Môže sa stať, že príde Slovinský režisér a zahráte dobrého Shakespeara v SND, môže sa stať, že bude séria koncertov po českých zemiach, kniha preložená do angličtiny. Stať sa môže všeličo. Všetko je práca a zázrak. Alebo sa stretnete so synom a chlapcami v UMK, Patrikom Pačesom, Martinkom Wittgrúberom, Ondrom Kovaľom a ďalšími a uvedomíte si , že ste s nimi už boli na drevenici na Terchovej už dávno, že ste tam strávili od ich detstva tridsať rokov, že celý čas sa motali okolo, počúvali pri ohni vaše pesničky a to že si založili kapelu sa neplánovalo, ale že sa to stalo. Lebo stať sa môže hocičo.