Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

Svet filmu





Vyhľadávanie

Pridajte sa
Ste na Facebooku?
Ste na Twitteri?
Pridajte sa.

 Mobilná verzia




ESTA USA
kino
10. 11. 2018

Climax

ClimaxArgentínsko – francúzsky režisér Gaspar Noé nám naposledy v roku 2015 naservíroval “milostnú romancu“ Love, aby sa v týchto dňoch odprezentoval so svojou najnovšou snímkou Climax. Celý dej sa točí okolo skupinky tanečníkov, ktorí sa popri prípravke na medzinárodnú súťaž, niekde na chate – v zime, v roku ´96 idú nachvíľku zabaviť, aby sa neskôr opäť vrátili, k tomu, čo robia najlepšie. Keďže pre nich táto profesia znamená celý život... (podľa výpovedí jedného z protagonistov v úvode filmu) ... a to k tancu.

Hudba z vinylov hrá, tanečníci tancujú, zábava graduje... Takto jednoducho by sa v podstate dal zhrnúť celý dej filmu (scenár obsahoval vraj iba pár strán a režisér znova dal hercom značný priestor k improvizácii). Avšak, to, čo sa počas celého filmu postavám udeje a ako je to divákom zdieľané, predstavuje silnú podstatu celej snímky Climax. Noé nám po filme Vojdi do prázdna, keď sa nám ako divákom snažil sprostredkovať zážitok spojený s užívaním drogy DMT, ukazuje aké následky má pitie sangrie, zmiešanej so silnou dávkou LSD.
Opäť si k tomu zvolil kameru svojho dvorného kameramana Benoîta Debieho, ktorá sa ťahá za postavami celým filmom (dokonca využíva i obrátenú perspektívu) a vťahuje diváka do emočného prežívania, spojeného doslova s fyzickým atakom na jeho zmyslové vnímanie. Gaspar totižto uplatňuje postup, ktorý pripomína divákovi účasť na večierku, párty (spomeňte si keď ste boli niekedy na večierku a postupne nadväzovali kontakty a prechádzali od jednej osoby k druhej...).  To sa deje i vo filme, kde hlavným charakterom sa síce môže zdať Selva, hranou Sofiou Boutella, avšak po čase zistíte, že postupne príde k ďalšej postave... a tá zase k ďalšej a na základe toho sa dozviete prostredníctvom dialógu niečo o charaktere každej z nich (podobný postup uplatnil napríklad Richard Linklater v kultovej snímke Slacker).
KINEMAVIDEO4766.
Režisérovi sa veľmi dobre darí navodiť atmosféru spojenú s popitím sangrie /alkoholu (síce tu narezanej s LSD): od opojného pocitu (zvyšovania citlivosti/účinku) k pocitom obviňovania, paranoje (zosobnenej klaustrofobickým prostredím chatrče)... agresie a neustáleho prepadu do šialenstva. Šialenstvo má podobu totálneho inferna, postavy sa ponárajú čoraz do väčších pekelných stavov a tak sa začína hororový kolotoč, z ktorého sa už možno nedostane nikto živý, alebo zostane nadosmrti poznačený... Noé pritom nezobrazuje niečo také poprvýkrát (spomeňme si na chaotické prechody kamerou v klube Rectum z filmu Zvrátený, majúce taktiež podobu pekla, či sledovací záber zo swingers klubu, z Love, euforicky spojeného s pokušením...)

V postupnom budovaní atmosféry mú dopomáha i vhodne zvolená hudba, ktorá freneticky sprevádza postavy i divákov (až na malý výpadok/okamih) počas celého filmu. Tá znie z vinylov (ktorú púšťa DJ Daddy), no hlavným Dj-om je tu predovšetkým Noé, ktorý ju využíva dramaturgicky: každá skladba, ktorá z väčšej časti spadá pod štýl electra/synth popu presne zodpovedá pocitu, v akej časti sa v príbehu nachádzame a je tak i akýmsi vodíkom. Hudbou tak znova evokuje 90te roky, do ktorých je dej snímky zasadený a podriaďuje tomu i danú štylizáciu, typickú pre 90tky, v podobe predmetov ako sú veľká tapeta lesa (súvis s vyústením deja), či obsesie na vzor červeného kára (košeľa, sukňa jednej zo ženských postáv...)
Alebo v neposlednom rade sledovaním VHS kazety z úvodu Climaxu, zaznamenávajúcu protagonistov, kde po stranách retrotelky vidieť, obľúbené knižné publikácie, či filmy autora. Na tie aj aluzívne nadväzuje a vzdáva im hold (podobné svietenie ako v snímke Daria Argenta Suspiria, či chorobná pohyblivosť šialenstva a výkriku, ktorú predvádzala Isabelle Adjani v Zulawskiho filme Possession...) Jednou z príčin, prečo režisér zasadil dej do tohto obdobia (podľa jeho slov) je absencia smartfónov v tom čase, a tak upozorňuje na fakt nemožnosti postavám akokoľvek zvonka pomôcť, čím prenáša tento pocit na diváka (tým dá upomenúť na záver/úvod snímky Zvrátený, kde si túto nemožnosť divák znova uvedomuje. Žeby ozaj? „Život je kolektívna nemožnosť“ ako hlása jeden z titulkov filmu...

Keď Noé v Love ako keby obsahovo tematizoval svoj život, tak dá sa povedať, že v Climaxe tematizuje svoju doterajšiu tvorbu (formálny prístup ako tvorí). Záverečné titulky sú na začiatku (Zvrátený) za hudby Trois Gymnopédies, ktorú už raz použil v Love (zrejmá fixácia), úvodné titulky hodí v strede filmu, kde sa vyhráva s rôznymi typmi písma (Vojdi do prázdna), a nasleduje používaním pulzujúcej kamery, ktorá v závere snímky prináša až fyzickú nevoľnosť (znova pripomienka Zvráteného, kde tento postup využil zase reverzne).
Je s údivom, že Noé ako provokáter v novej snímke pôsobí možno menej explicitne (v porovnaní s jeho predchádzajúcimi filmami) a buduje tak pocit nepríjemnosti viac psychologicky, kde si dopomáha už spomenutými, pre neho typickými formálnymi postupmi. I keď... treba ochutnať. Noé práve zve divákov na pohárik... namiešanej filmovej sangrie.
Climax (Francúzsko/Belgicko/USA, 2018, 95 min.)Réžia: Gaspar Noé. Scenár: Gaspar Noé. Hrajú: Sofia Boutella, Romain Guillermic, Souheila Yacoub, Kiddy Smile, Claude-Emmanuelle Gajan-Maull, Giselle Palmer, Taylor Kastle...

Climax

Autor: Ján Pekarik
Zdroj: Kinema